***
Nakoniec som dorazila do správneho mesta, ale teraz ma čakala oveľa ťažšia úloha. Musela som nájsť správny dom. A keďže som nemala tušenia, ani na akej adrese sa mám hlásiť, rozhodla som sa spýtať na meno.
„Dobrý deň,“ vystrčila som hlavu z okienka a zadívala sa na mladšiu ženu s kočíkom.
„Ehm, dobrý,“ usmiala sa zmätene, pretože očividne nevedela, kto som.
„Potrebovala by som nájsť muža z menom Lion... Samuel Lion,“ povedala som a ona sa obzrela okolo seba.
„Po meste sa šepkalo, že má prísť nová pestúnka, ste ňou vy, že?“ spýtala sa a nervózne sa ošila.
„Viete, kde by som ho našla?“ spýtala som sa dychtivo a pousmiala sa.
„Viem, ale odíďte. Radšej. Choďte inam. Hneď,“ povedala a nebezpečne zbledla. Chcela som niečo povedať, ale ona sa rýchlym krokom vzďaľovala aj z kočíkom. Pokrútila som hlavou a vystúpila z auta. Obzerala som sa okolo seba koho by som sa ešte spýtala. Nakoniec som zbadala tri staršie ženy sediace na lavičke. Poklusom som k nim prišla a usmiala sa.
“Dobrý,“ povedala som prívetivo a všetky sa takmer súčastne usmiali.
„Pomôžeme ti?“ spýtala sa jedna a ja som prikývla.
„No potrebovala by som nájsť pána Liona. Som jeho nová opatrovateľka.“ Videla som, ako sa dvom z nich na tvári vystriedal šok, zdesenie, obdiv, strach.
„Dúfam, že vydržíte dlhšie, ako tie dve predtým,“ povedala jediná, ktorá ostala v kľude.
„Ako dve predtým?“ spýtala som sa zmätene. Skutočne som nevedela, čo sa z ľuďmi v tomto meste deje.
„Jedna si podrezala žili. Skončila vytečená vo vani. A druhá je na psychiatri,“ povedala kľudne, až bezcitne.
„Ale nebolo to náhodou. No tak. Skutočne si myslíš, že je to len náhoda?“ začala žena v ľavo od nej a pokrútia hlavou.
„Ver mi! V tom dome sa deje niečo čudné. A ten chlap. Pán Lion, tiež je divný!“ povedala druhá, ale žena v strede... jediná ktorá si z toho zrejme nič nerobila pokrútila hlavou.
„Ehm tak, kde ho nájdem?“ spýtala som sa a zdvihla obočie.
„Choďte stále rovno. Obrovský tehlový dom. Nemienite to,“ usmiala sa na mňa prívetivo a tie dve krútili hlavami.
„Dievča. Si tak mladá. Život pred sebou. Odíď!“ povedala jedna, ale to už som sedela v aute a hľadala obrovský tehlový dom. Neustále mi behali po rozume ich slová. Čo divné by sa tam asi mohlo diať? Je to len dom, obývaný starým mužom. Usmiala som sa, pretože sa predo mnou vynoril temný starý dom... tehlový. Od radosti som nadskočila a zapišťala. Našla som to. Konečne!
***
Stála som pred honosnými dverami a zhlboka dýchala. Prvý deň v mojej práci. Nevedela som, čo ma čaká, ale tešila som sa. Zdvihla som ruku a váhavo zaklopkala. Čakala som iba chvíľku, keď sa otvorili dvere a na mňa sa usmiala mladá žena.
„Dobrý deň! Vy ste určite Anna, však?“ usmiala sa a podala mi ruku.
„Ehm, už to tak bude,“ usmiala som sa a prikývla.
“Poďte ďalej,“ zasmiala sa a odstúpila, aby som vošla.
„Ukážem vám dom, poďte,“ usmiala sa a vykročila po schodoch.
„Som jeho dcéra. Potrpí si na starodávny štýl. Televízia je iba vo vašej izbe. Každý utorok a piatok ho príde sociálny pracovník osprchovať, pretože sama by ste to asi nezvládla. Pokiaľ ho bude potreba osprchovať aj mimo dohodnuté termíny, stačí zavolať na číslo, pripnuté na chladničke. Ak sa vyskytne problém, je tam aj moje číslo. Prídem tak skoro, ako budem môcť. Žijem v meste niekoľko kilometrov odtiaľto. Je to skoro osemdesiat, takže do hodiny, možno skôr by som prísť stihla. Nikdy nechoďte do miestnosti pod padacími dvierkami v pivnici. A vyhýbajte sa aj jazeru v našej časti pozemku. Vaše izby sú tadiaľto naľavo, otcove napravo,“ povedala a zastavila ma medziposchodí.
„Ehm? Izby?“ spýtala som sa a zdvihla obočie.
„Áno izby. Budete mať tri izby. Kúpeľňu, spálňu a obývačku. Svoje oblečenie perte iba v práčke vo vašej kúpeľni. A otcove v jeho. V kuchyni, ktorá je na prízemí, sú dve chladničky. Takže do jednej, ktorá je teraz prázdna uložíte svoje jedlo, ktoré si nakúpite. Do druhej, otcovej, budete dávať jeho jedlo. Vy nebudete jesť jeho, on vaše. Pochopila?“ pozdvihla obočie a ja som kývla. Bolo toho trošku veľa, ale hatla-patla som všetko pochopila.
„Tak, teraz vás zoznámim z mojím otcom,“ plynulo sa presunula do jednej z izieb a ja som ju nasledovala.
„Ahoj otec,“ usmiala sa na muža ležiaceho na posteli.
„Ahoj Amanda!“ pozdravil ju a zvedavo jej nazrel cez plece.
„Ach, toto je tvoja nová opatrovateľka. Anna,“ povedala a ja som k nemu natiahla ruku. Pohŕdavo na ňu pozrel a tak som ju radšej stiahla.
„Zase ďalšia, ktorá sa mi bude pliesť do súkromia,“ zahrmel, až ma myklo.
„Nie! Nebude! Na nič nepríde!“ povedala ostro Amanda a ja som absolútne nechápala o čom sa bavia.
„Vieš čo budeš musieť spraviť ak...“ začal, ale Amanda ho hlasným výkrikom prerušila. „Mlč! Ticho! Prestaň! Odchádzam! Už nechcem!“ povedala a vybehla z izby.
„A ty čo pozeráš?“ zrúkol aj na mňa a ja som teda radšej odišla tiež.
„Ako si vedela, je trochu podráždený, ale zvykne si,“ povedala Amanda a ja som kývla.
„Tak ja pôjdem.,“ povedala a v rýchlosti vybehla z domu.
„Amanda...“ nestihla som dohovoriť, pretože zabuchla dvere.
„Poď sem!“ ozvalo sa zvrchu a ja som tam dobehla.
„Som hladný!“ zavrčal pán Lion a natiahol sa po vozíček. Podala som mu ho a pomohla som mu nasadnúť.
„Do kuchyne!“ zavrčal a ja som ho tam odviezla.
„Neviem či ti Amanda povedala pravidlá. Nechoď pod padacie dvierka v pivnici a k jazeru na tomto pozemku. A...“ prerušila som ho zodvihnutím rúk.
„Áno objasnila. Nebojte sa. Pravidlá poznám,“ zašepkala som a dotlačila ho ku chladničke.
***
Takto išli dni nasledujúcich týždňov. Mala som plné ruky práce a pán Lion bol hrozný hundroš. Neustále sa mu niečo nepáčilo a zo všetkým mal hrozný problém. Pár krát som mala dokonca chuť s tým skončiť. Všetko sa však zmenilo, keď som odišla na nákup. Vošla som do supermarketu. Nikde nebolo ani nohy, iba predavačka. Okolo mňa bolo počuť iba bzučanie chladiacich boxov. Prechádzala som medzi regálmi a obzerala tovar. Rozhodne to bolo iné, ako veľkomesto.
Všetok tovar tu bol rovnaký. Nič jedlé, ale ak tu chcem žiť ešte dlho, musím.
„Ta ešte stále žijete?“ spýtal sa niekto za mnou a keď som sa otočila, uvidela som ženu, ktorú som stretla v prvý deň. V ten deň sedela z ďalšími dvoma kamarátkami, ale teraz bola sama.
„Vieš dievčatko. To čo hovorila Mirta. Že sú to len náhody, je podľa mňa lož. Z toho domu ide zloba. Je tam niečo nezvyčajné, temné. Mám občas strach ísť okolo. Hlavne večer. Je to, ako keby ste prešli smrtke pod kosou,“ šepkala naliehavo a ja som nevedela, čo sa mám smiať, alebo s ňou súhlasiť.
„Sama som sa občas pristihla, ako sa večer snažím zahrabať čo najviac pod paplón a naschvál ležím tak, aby som videla na dvere, aj okno.
„No, ale keďže stále žijem, mám pocit, že je to skutočne náhoda. Nie?“ povedala som uvoľnene, ale do očí sa mi drali slzy a moje vnútro zvieralo neuveriteľné úzko. Niečo na tom bolo, no neviem čo.
„Viete, pred dvadsiatimi rokmi mi umrel syn. Teda, asi umrel. Nevidela som ho odvtedy, odkedy išiel do toho prekliateho domu maľovať predsieň. Na tom Lionovi je niečo zlé. Vždy keď ho brala predchádzajúce opatrovateľky do mesta, tváril sa, akoby nás chcel zabiť, všetkých!“ hovorila a pri spomienke na syna sa jej leskli v očiach slzy.
„Skutočne je to náhoda. Nebojte sa,“ usmiala som sa a pohladila ju po ruke.
„Som Helen! Bývam tu, oproti obchodu! Prosím, ak budete niečo potrebovať príďte!“ otočila sa a odišla. Zmätene som sa ňou hľadela, ale ona sa už neotočila.
***
„Pán Lion, jedna žena v meste vravela, že cestou sem sa jej stratil syn,“ začala som nenápadne pri večeri a on sa na mňa zamračil.
„Ako sa volala?“ zavrčal a premeral si ma vážnym pohľadom.
„Helen, ale priezvisko neviem,“ zamumlala som do taniera a on sa zamyslel.
„Predpokladám, že Cuppová,“ pokrútil hlavou a hodil vidličku do taniera.
„Možno...“ skúsila som striedmo, ale on sa na vozíku odtlačil preč.
„Idem spať!“ zakričal a zmizol mi z dohľadu. Fakt na ňom bolo niečo divné, ale nevedela som čo. Zadívala som sa po dome a všímala si každý detail. Ako hovorila Helen. Vznášalo sa tu niečo temné. V kuchyni niečo spadlo a tak som tam dobehla. Na zemi boli popadané hrnce. Začala som ich zbierať a zrak mi padol na zrkadlo.
„Och!“ zašepkala som a hľadela do očí žene. Bola v zrkadle, ale bála som sa k nej otočiť v tvárou v tvár. Pokožku mala pokrytú špinou a jej oči boli iba bielka. Vlasy mala strapaté, rozpustené pozdĺž tváre. Krútila hlavou a ja som sa roztriasla. Bola hrozná. Strašidelná... temná. Otočila som sa a uvidela ju, ako sa rozplýva v priestore. Stála som tam, ako prikovaná a sledovala miesto, kde sa stratila. Otočila som sa späť k zrkadlu a zase zajačala. Moja tvár bola krvavá, oči som mala plné červených žiliek a ešte aj moje blond vlasy boli krvavé.
„Čo je to tu za rachot?“ do kuchyne sa na vozíčku dotlačil pán Lion a premeral si ma pohľadom. Pozeral sa na mňa úplne kľudne. Ako keby som nebola zakrvavená... Otočila som sa späť k zrkadlu, ale bola som úplne v poriadku. Nikde ani náznak krvi. Nič!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
loollindussiq
18. 6.júna 2011 20:21
Pekné, teším sa na ďalšiu časť
Napíš svoj komentár