Dvere jedálne sa rozleteli a dnu sa vrútil strčený, mladý študent v maturitnom ročníku. Kľačajúci na kolenách a pravou rukou hľadajúci si svoje spadnuté okuliare sa nad neho postavili traja mohutní chlapci z fotbalového tímu. ,,Tak čo Aaron? Čo by si si prial aby sme ti dnes spravili"? spýtal sa chlapec, ktorý stál najbližšie k nemu. ,,Vieš Ricky, ja som myslel že dnes by sme si mohli dať voľno" odvetil a a pomaly sa stavajúc si nasadzoval okuliare. Chlapci ktorí mu neustále robili zle sa len zasmiali a jeden ho chytil pod krk. Ostatní ľudia v jedálni sa len prizerali a niektorí škodoradostní sa sem tam zasmiali nad trápením mladého Aarona. ,,Dnes je piatok, tak máš teda na výber zavretie do skrinky alebo s tebou vytrieme podlahu tu v jedálni?" spýtal sa Ricky, držiaci ho pod krkom. ,,Takže to voľno nebude?"spýtal sa nesmelo a sarkasticky. Ricky mu na to ešte viac stisol hrdlo a Aaron zo seba vydal dusiacim sa hlasom ,,skrinka, skrinka, beriem skrinku". Ricky s kamarátmi ho zdrapili za ruky a nohy. Niesli ho cez chodbu z jedálne ku skrinkám a tam ho jednoducho zavreli do prvej, pootvorenej, starej, poškodenej skrine ktorú našli. ,,Však už poznáš ako to funguje Aaron , budeš v skrinke kym nezazvoní a potom si kľudne choď na tie tvoje fyzikálne sračky či čo to vlastne robíš a ak ťa uvidíme skorej ako zazvoní vieš čo ťa čaká". Z malej zavretej tmavej skrinky sa len ozval Aaronov hlas. ,, Jasné Ricky, tak ako vždy". S hlasným smiechom odchádzali traja chlapci a jeden ešte stihol pri odchode zakričať ,, si totálny magor". Aaron Wicky, 19 ročný, pochudnutý chlapec s čiernymi brčkavými vlasmi a dioptrickými okuliarmi. Zdalo že to je len ďalší šikanovaný chlapec na americkej škole, ale on nebol len tak obyčajný. Odlišoval sa tým, že jeho IQ bolo 169 a bol to jednoducho génius. Ovládal fyziku, chémiu, matiku a mal výnimočné logické uvažovanie. Jeho známky boli vždy najlepšie a to sa ani nemusel snažiť. Nenávideli ho spolužiaci a aj niektorí učitelia, lebo ich rozumovo prevyšoval a niekedy na hodinách ich dokonca opravoval pri prednáškach, alebo nesprávne napísaných matematických vzorcoch. Prešlo asi 20 minút a Aaron sa hral Angry Birds na svojom dotykovom telefóne. Konečne zazvonilo, vyliezol von a utekal do chemického laboratória na hodinu praktickej chémie.
Škola sa skončila a Aaron nasadol do školského autobusu, kde ho samozrejme dva krát potkli a hodili do neho šupku z banánu. Bol na to zvyknutý, tak si len sadol do stredu autobusu ku oknu a čakal na svoju stanicu. Cesta prešla a Aaron konečne vystúpil s dobrým pocitom že nič horšie sa mu cestou nestalo, ako streľba odpadkov na neho. Ešte musel cestou domov skočiť do obchodu na nákup. Obchod mal blízko dvojizbového bytu, kde býval so svojou matkou v Nashville. Štvrť to bola chudobná ale pokojná. Ulice boli čisté až na zápach a dym z kanalizácie. Aaronovi sa tam páčilo a cítil sa tam dobre. Mal tam pokoj a nikto mu nerobil problémy. Jeho matka Evelin, malá, čiernovlasá a štíhla žena s peknými modrými očami a na svoj vek 40 rokov dobre vyzerajúca mala dve zamestnania ako servírka, aby utiahla platiť nájomné. Otec ich opustil keď mal Aaron 2 roky a už sa neukázal. Aaron si na neho ani nespomína. Vošiel teda do obchodu, no bola to taká trafika so všetkým, nič veľké. Obchod ako každý iný. Pozdravil predavača a majiteľa Reného. ,, Ahoj René, ako sa máš?" zdvorilostne sa opýtal. ,, Fajn Aaron, ako ide škola? A ako sa má tvoja mama?" S úsmevom na tvári odvetil na Reného otázku. ,, V škole je všetko fajn a mama, myslím že sa má dobre, teraz ju často nevidím, lebo dosť veľa pracuje" úsmev sa stratil a výraz tváre sa zmenil na uľútostený. ,, To ma mrzí, ale neboj raz sa všetko na dobré obráti" podporil ho René. ,, A čo ti ponúknem?" spýtal sa. ,, Zoberiem si jeden chlieb, džem, cereálie, mlieko a snickers"odvetil Aaron."Hneď ti to pobalím do tašky"riekol René. René bol malý, tučný, 55 ročný, plešatý muž. Na prvý pohľad nesympatický, ale s veľkým srdcom. René sa s Aaronom skamarátil hneď, ako sa nasťahovali s mamou do Nashvillu. Bolo tomu už 12 rokov. ,, Tak a máš to pripravené Aaron" zakričal na Aarona, ktorý si listoval v časopise. ,, Bude to 9 dolárov a 23 centov". Aaron vopchal ruku do vrecka a vytiahol hrsť dolárov a mincí. Bleskovo ich prerátal a odvetil Renému. ,, Vieš René, nejako nemám chuť na Snickersku, tak tú vrátim". Nemal dosť peňazí, a vyčítal si že si ich neprerátal pred tým, ako išiel nakúpiť. René sa len usmial ,,To je v poriadku Aaron, to máš odo mňa za to že si mi opravil minule ten notebook. V každom servise mi povedali že to je už stratené, že to už nikdy nepojde a ty si to dokázal. Netuším ako si to urobil, ale si macher ." Aaron zahanbene odvetil Renému. ,, Nie to nejde, ja ti to musím zaplatiť." René začal zazerať, bolo to zo žartu, ale vypadalo to smiešne. Aaron sa usmial, zobral tašku s nákupom a pri dverách zakričal. ,,Ďakujem René, si fajn kamoš" Za pár minút bol pred svojim panelákom. Otvoril vchodové dvere a išiel skontrolovať poštu ako vždy, ale nebolo to ako vždy. Položil nákup na zem, vytiahol kľúčik a odomkol poštovú schránku. To čo videl ho trochu vydesilo a nevedel čo si o tom má myslieť. V schránke bolo 5000 dolárov, videopáska a na nej napísané IHNEĎ PUSTIŤ!
Postrannými ulicami New Yorku sa niesol zvuk policajných sirén. Dvaja policajti bežali a prenasledovali zlodeja.,, Stoj! Zastav! Dnes ťa dostaneme!" kričal dychtivo jeden z nich. Zlodej vbehol do malej uličky, parkourovými pohybmi vyskočil na kontajner a saltom preskočil ostnatý plot ktorý rozdeľoval ulicu. Padol na druhú stranu, spravil kotúľ na zemi a za pol minúty sa policajtom stratil. Policajti to vzdali a hlasno dýchajúci sa opierali a svoje kolená. Otočili sa, nasadli do auta a s hanbou odišli. Zase sa im to stalo. Zase im ušla Amanda Parker. Modrooká, štíhla, krásna blondína. Mala na sebe sivú teplákovú súpravu, tenisky nike, ktoré ukradla minulý týždeň z pred dverí jedného bytu a na hlave skoro vždy nosila kapucňu. Amanda mala 23 rokov a už 8 rokov bola na ulici. Po tom čo jej zomreli rodičia pri autonehode, ju sociálka umiestnila do detského domova. Samozrejme sa tam Amande nepáčilo a tak sa rozhodla utiecť a zariadiť si život po svojom. Útek bol pre ňu hračka, pretože už od deviatich rokov ju fascinoval parkour. Umenie zdolávania akýchkoľvek prekážok. Rada behávala, rada preskakovala a dokázala sa skoro všade dostať bez problémov. Po úteku z domova svoje umenie využívala na krádeže a prežitie. Okrádala pouličných predajcov hot dogov, stánky s občerstvením a proste všetko z čoho videla malý zisk. Takto si každý deň zarobila niečo málo a mohla si zaplatiť prespanie na moteloch a dopriať si nejaké to jedlo. Takto žila už dlho a vyhovovalo jej to. Práve kráčala po ulici a prerátavala si peniaze nejakého predajcu vaty, ktorý sa na dve sekundy otočil v stánku a už videl len prázdnu kasu a utekajúcu sivú teplákovú súpravu. Na nešťastie Amanda hneď za rohom narazila na policajnú hliadku, ktorá ju dobre poznala a keď videli že Amanda Parkerová uteká, hneď vedeli ktorá bije a pustili sa za ňou. Samozrejme márne trápenie polície, ktorá sa ju už márne snažiť chytiť niekoľko rokov. ,,Do riti, len 20 dolárov, posledný krát som okrádala stánok s vatou" frfľala popod nos cestou na starý motel. Bolo to tam strašné, budova sa rozpadala na okraji New Yorku a skoro nikto tam nebýval, ale pre Amandu to bolo ideálne. Bola tam v utajení a nikto od nej nechcel žiadne doklady. Hneď ako vošla dnu sa z poza zaprášenej recepcie, kde bol len rozpadnutý pult, stolička a na stene visiace kľúče, ozval potetovaný chlapík v tielku s cigaretou v ústach, pijúci rum a čítajúci noviny. ,, Hej Amanda, ešte mi dlžíš za dve noci, tak navaľ 10 dolárov, alebo si choď spať niekde do krabice." povedal hlasitým tónom. ,,Dobre Joe, však nemusíš hneď hulákať. Tu máš peniaze." Siahla do teplákov, vybrala 10 dolárov a podala mu ich. ,,Keby nehulákam, tak by si tu spal každý bezdomovec zadarmo" odvetil Joe. Amanda vyšla po schodoch do svojej izby na poschodí. Izba bola malá, bola tam len posteľ , skriňa a malý stolík. O televízii mohla akurát len snívať. Otvorila dvere, vyložila zvyšné peniaze na stolík a oblečená sa zvalila na posteľ. Pri zaspávaní vždy rozmýšľala čo bude zajtra. Jej budúcnosť bola nejasná, ale vedela že prežije, bola silná a odvážna. Bola proste Amanda Parker.
Aróma čerstvo pokosenej trávy. Tak tú mal presne rád Diego Sanchez. Pracoval ako záhradník pre jedného bohatého chlapíka. Ani nevedel ako sa volá. Nikdy ho nevidel, ani s ním nehovoril. Proste každý deň len prišiel, urobil si svoju prácu a odišiel. Plat dostával na účet a tak mu to vyhovovalo. Diego bol mexičan, tmavej pleti, svalnatej postavy. Veľké hnedé oči a na krátko ostrihané čierne vlasy. Všetky ženy sa za ním obracali, ale zatiaľ nenašiel tu pravú, tak ostával sám. Záhradník bola práca aby zarobil. Mal 23 rokov a len strednú školu, tak si nemohol nič lepšie nájsť. Ale jemu to nevadilo. Bol to strašne dobrý človek a so všetkými sa snažil milo vychádzať. Ale mal jednu vášeň. Bol to Box. Diego každý deň po svojej práci prichádzal do telocvične v Californii. Bol strašne dobrý a každý deň usilovne trénoval. Presne ako aj dnes si zbalil svoje náradie do starého pick-upu. Naštartoval a ulicami Californie sa ponáhľal na svoj tréning. Konečne bol tam na ulici pred telocvičňou zaparkoval svoje auto, vybral si veci na prezlečenie a vošiel dnu. Všetci ho tam poznali a zo všetkých strán znelo,,Ahoj Diego" ,,Ako Diego? ako to ide?" ,,Nazdar Diego , dneska si poriadne zamakaj" od chlapov ktorí tam trénovali. Nebola to veľká telocvičňa, skor taká druhoradá, ale Diego bol spokojný. Postavil sa k boxerskému vrecu a začal do neho búchať. Znova a znova, neustále. Po víkendoch boxoval zápasne a tým si aj privyrábal. Zatiaľ nenašiel premožiteľa, pretože bol fakt najlepší. Po tvrdom tréningu si dal sprchu, obliekol sa, vyšiel z telocvične a nastúpil do auta. S dobrým pocitom naštartoval a odviezol sa do svojho malého domu neďaleko telocvične. Dom bol fakt malý, ale nemohol si dovoliť nič lepšie. Zaparkoval teda svoje auto do garáže vedľa domu, vystúpil, otvoril dvere na dome a vošiel dnu. Celý čas sa pri tom tešil na ďalší svoj zajtrajší tréning a pri tom ani netušil že sa mu za chvíľu radikálne zmení život.
Streľba z guľometu znela široko ďaleko. Susedia si z toho už nič nerobili aj keď bývali dosť ďaleko od domu Williama Stuarta, guľomet bolo počuť. Zase opitý 28 ročný William si skúšal nové hračky vo svojej súkromnej strelnici. William býval vojak, expert na zbrane v cudzineckej légií a výborný šofér. V légií bol 8 rokov, ale keď mu prišla správa že zdedil miliardu dolárov od svojho strýka o ktorom ani nevedel, tak sa zbalil a dezertoval domov. Kúpil si vilu v Texase, začal veľa piť a keď sa nudil tak si kupoval zbrane do svojej súkromnej zbierky a testoval ich na strelnici. Nemal nikoho, bol len sám s kopou peňazí. Po streľbe sedel na gauči, upíjal si z whiskey a prezeral na notebooku fotky z čias keď slúžil. Niekedy ľutoval že odišiel, bavilo ho byť vojakom, mal rád nebezpečie a dobrodružstvo. Teraz celé dni nemal nič na práci, len si vybrať značku alkoholu. S hlasným povzdychom zavrel notebook a znovu sa napil whiskey. Zrazu začul búchanie na dvere. Pripitým krokom sa vybral k dverám otvoriť. Za dverami stála stará nahnevaná susedka. ,,Á, pani Owensová, čo vás ku mne privádza?" spýtal sa ale plietol sa mu jazyk. ,,Pán Stuart, prestaňte každý deň z niečoho strieľať, je to vážne nepríjemné. Keby ste tú strelnicu mali niekde v podzemí, ale nie na dvore za vašou vilou. Všetko to počuť a celé susedstvo sa sťažuje" nahnevaným tónom povedala. ,,Pani Owensová, nestrieľam cez nočný kľud, tak je to moja vec. A zajtra by ste mali dávať pozor. Idem skúšať mínomet a opitému sa mi zle mieri" s hlasným smiechom na perách zabuchol pred starou dámou dvere. Odišiel do kuchyne si doliať svoju whiskey. Búchanie na dvere zaznelo znovu. ,,Tá stará ježibaba nikdy nedá pokoj" nadával cestou k dverám. Išiel otvoriť s úmyslom vynadať starej pani Owensovej. Ale za dverami bol niekto iný a toto vážne nečakal.
Aaron Wicky vybehol po schodoch aj s videokazetou a peniazmi čo našiel. Otvoril dvere svojho bytu, vošiel do kuchyne, zložil nákup a a bežal s kazetou do obývačky. Nastavil video a strčil kazetu do vnútra prehrávača. Postavil sa pred televízor a netrpezlivo čakal čo sa objaví na obrazovke. Video sa spustilo a Aaron neveril vlastným očiam. V televízore sa objavil on sám, ale starší asi o desať alebo patnásť rokov. S otvorenými ústami začal počúvať staršieho Aarona z televízora. ,,Ahoj, mladší Aaron. Viem že ti to teraz nedáva zmysel, ale vrátil som sa v čase a vložil do schránky kazetu. Peniaze máš na výdaje a na cestu do Langley. Nemal by som to robiť, je to proti pravidlám sa kontaktovať, alebo hovoriť čokoľvek o minulosti alebo údajoch o budúcnosti. Ty v budúcnosti, takže ja som členom tajného projektu CIA Bojovníci času. Niečo sa pokazilo a všetci z tímu sú mŕtvi. Za chvíľu si prídu aj pre mňa. áajdi osoby Amanda Parker, William Stuart, Diego Sanchez. To je moj, už teraz mŕtvi, ale tvoj budúci tím. Bež do CIA , kontaktuj agenta Foxa. Povedz mu heslo Sľučka. Dávaj si pozor na rok 2017. Celý svet je v plameňoch. Viac ti žiaľ nemožem povedať, lebo by to mohlo ohroziť časové kontinuum a zničiť svet. Už idú. Zbohom."
Aaron ešte asi minútu kukal na čierny televízor. Nemohol tomu uveriť. Toľko informácií naraz a ani jednu nechápal. Cestovanie v čase, on starší a niekto ho chce zabiť, svet v plameňoch a kto sú všetci tí ľudia ktorých ani nepoznal? Mal veľa otázok a potreboval vedieť odpovede. Nemusel ani dlho uvažovať a rozhodol sa hneď vyraziť do centrály CIA. Ak má byť toto jeho budúcnosť, ktorá sa mu nejak nepozdávala, tak to chcel zmeniť. Potreboval to nejak zmeniť. Ešte chvíľu sa triasol, zbalil ruksak, napísal svojej matke odkaz že pár dní prespí u kamaráta a bežal na železničnú stanicu. Nemohol jej predsa povedať pravdu, ešte aj jemu to zatiaľ znelo ako jeden veľký žart Vlak do Langley odchádzal za 3 hodiny, tak mal čas premýšľať o udalostiach, ktoré sa mu stali pred chvíľou a za minútu mu zmenili život. Dúfal, že ten agent Fox mu to všetko vysvetlí a pomože mu. Cesta vlakom bola dlhá, už tam chcel byť a všetko vedieť. Zo stanice si zobral taxík priamo pred miesto. Konečne dorazil na veliteľstvo CIA. Zrazu mal čudný pocit, ale nejak to prekonal a išiel za strážnikom na vrátnici. Nesmelo pristúpil a spýtal sa "Dobrý deň, mohli by ste mi zavolať agenta Foxa?" Strážnik na neho čudne pozrel a odvetil ,, Taký tu nerobí a teraz zmizni mladý". ,,Vážne, prosím je to doležité, povedzte mu slovo sľučka" naliehal Aaron. Strážnik sa znovu divne pozrel a spýtal sa ,, aká sľučka? Si opitý alebo nafetovaný? Hovorím ti vypadni". Keď zaznelo slovo sľučka a započul ho okoloidúci muž v čiernom obleku, tak pristúpil k Aaronovi a strážnikovi povedal ,, ja ho prevezmem a vyhodím". Strážnik s úsmevom na tvári povedal ,, Ok vďaka Jake, vidíš čo sem chodí, samá banda feťácka, myslia si že to tu je ako v akčnom filme." Keď odišli od vrátnice kus ďalej muž sa spýtal. ,, Započul som správne slovo sľučka?" Aaron sa pred neho postavil a povedal,, Áno, hľadám agenta Foxa a heslo je sľučka." S kamenným výrazom agent Jake len povedal ,, Pane bože , odkiaľ to vieš? Poď so mnou , ideme za Foxom.
Prešli niekoľko chodieb, kde Jake musel dať vždy iné heslo, aby odblokoval dvere a potom sa spustili výťahom do podzemia. Obaja celý čas mlčali. Potom prišli do malej kancelárie, kde nikto nebol. ,,Tu si sadni a počkaj na nás" rozkázal agent. Aaron teda čakal a o pár minút prišiel agent Jake s vysokým a svalnatým černochom , tiež v čiernom saku. ,, Zdravím ťa, som agent Fox. Musím sa ťa spýtať odkiaľ vieš heslo a prečo ma hľadáš?. Aaron ani nič nevravel, len zložil ruksak, ktorý mal, otvoril ho, vytiahol kazetu a povedal Foxovi ,, pustite si to". Fox niekomu zavolal a za par minút doniesli videoprehrávač a malý prenosný televízor. Fox pustil pásku. Po prezretí pásky sa pozrel na Aarona a len znepokojivým hlasom povedal ,, Tak to je teda prúser a prečo ten idiot, teda vlastne ty riskoval a spojil sa s tebou. Mohol narušiť časové kontinuum.". Aaron sa spýtal ,, A čo je vlastne to kontinuum, o tom som v živote nepočul". Fox začal vysvetľovať ,, Kontinuum je vlastne rovnováha v čase, všetko čo spravíš v minulosti alebo v budúcnosti nejako ovplyvní čas a dianie vo svete. Všetko sa to začalo tak, že Hitler vyhral vojnu, útok na Berlín úplne zlyhal a Hitler nabral druhý dych. Celý svet bol pod nadvládou. Hitler bol blázon a donútil Alberta Einsteina vytvoriť stroj času. Chcel so svojou armádou cestovať v čase a dobíjať vládcov všetkých časových období. Einstein stroj aj vymyslel, ale ďen pred jeho odovzdaním Hitlerovi prepašoval k sebe jedného vojaka posledného odboja. Ten si obliekol dostojnícku nemeckú uniformu a Einstein ho poslal spať do roku 1945. Ako dostojnik išiel k Hitlerovi so súrnou správou. Ten ho prijal a on strelil Hitlera do hlavy a dal mu, aj jeho psovi jed, aby to vyzeralo že sa zabil sám. Eva Brownová ho tak milovala, že sa zastrelila tiež. Velenie sa zrútilo, vojnu sme vyhrali a od vtedy poznáš svet takýto aký je. Od toho roku 1945 vedieme tajný spolok Bojovníci času a dávame pozor aby sa niekto nepokúsil zmeniť beh dejín pretože aj druhé štáty majú stroje čase a nikto nechce aby sa ten druhý pokúsil niečo zmeniť. Držíme to v tajnosti tak ako oni. Sú isté pravidlá. Všetci vlastníci stroja času ich dodržiavajú. Nič nemeniť, nikoho nekontaktovať. Ale asi sa stalo niečo vážne, keď si porušil pravidlá a kontaktoval si sa. Na to teraz neprídeme. Musíme nájsť ľudí čo si ich spomínal na videu. Ten tvoj tím. Aaron zašomral ,, Ale ja som nič nespomínal". Fox zazrel a dodal ,, No však ty v budúcnosti, však chápeš nie? Zatiaľ tu dostaneš izbu a nepohneš sa z veliteľstva. Len stále nechápem, ako sme mohli vziať do tímu štyridsať kilového okuliarnika?" škodoradostne sa zasmial a odišiel s Aaronom ukázať mu jeho izbu.
William Stuart otvoril dvere s tým že ide vynadať pani Owensovej, ale pred dverami stáli dvaja mohutní chlapi v čiernych oblekoch. ,,Pán Stuart William?" spýtal sa jeden z nich. Stuart s malým strachom na to odvetil ,,Áno to som ja, ale všetky zbrane mám legálne a na papieri a tá stará je aj tak skoro hluchá." Agenti sa na seba pozreli a opať kukli naraz na Williama. ,, Som agent Kim a toto je agent Charles, musíte s nami hneď na veliteľstvo CIA. Možete ísť dobrovoľne alebo na silu" Ustúpil a za ním bolo pancierové auto s nápisom SWAT. William pozrel na auto a dodal ,,Zoberiem si pár vecí".
Ešte nestihla ani zaspať a niekto zaklopal na dvere. Kto to može byť? Je už večer. Však Amanda je tu úplne inkognito. Zľakla sa a nevedela čo má robiť. Celý život len utekala a tak jej tento reflex zostal aj teraz. Zoskočila z postele a vyskočila cez okno. Po rúre sa rýchlo spustila a dopadla na zem, ale keď sa otočila uvidela niečo neobvyklé. Mierilo na ňu samopalmi šesť ťažko vyzbrojených členov prepadového komanda a kus ďalej na zemi sa vrtel spútaný vrátnik Joe. Plakal a vykrikoval ,, Ja som to nebol, tie drogy nie su moje, to je Frankieho, jeho zatknite, jeho zatknite". Jeden z členov chytil Amandu za plece a povedal ,, Ideš s nami."
Diego si dával večeru na terase svojho domu. Vychutnával si hranolky s kebabom, keď zrazu pri jeho dome zastalo čierne auto a vystúpili dvaja agenti samozrejme v čiernych oblekoch. Pristúpili k jeho terase a jeden sa spýtal ,, Diego Sanchez"?. Diego odpovedal ,, Áno ja som Diego Sanchez, ale papiere mam v poriadku a som v tejto zemi legálne" hovoril neisto. Jeden z agentov dodal ,, To nás nezaujíma. Potrebujem aby ste išli s nami na veliteľstvo CIA do Langley. Ide o národnú bezpečnosť." Diego sa pozrel neisto a bol nepokojný ale napokon prehovoril ,, No tak dobre, fajn keď to je nutné, tak teda idem."
Zrazu o pár hodín neskor sedeli v malej kancelárii štyri osoby ktoré o sebe nič nevedeli. Všetci boli ticho a len Aaron vedel o čo tu vlastne ide. Všetci sa tajne pozerali na každého v miestnosti. Okrem Aarona Wickyho nikto nevedel prečo je tu, ani čo spravil. To čakanie na tú informáciu bolo strašné. V tom zrazu sa otvorili dvere a do nej vletel naštvaný agent Fox. Pozrel sa na každého z nich a hodil na stol v kancelárií štyri spisy s nápisom Top Secret. V tom zhrozene prehovoril ,, Zlodejka, záhradník, alkoholik a štyridsať kilový maturant. Tak to to je teda vážne veľký prúser!"
Zápach mŕtvol, a neustála streľba v okolí sprevádzala Maxa Roonyho, ktorí bol za volantom džípu a šliapal na plynový pedál ako sa len dalo. ,, Strieľaj William, strieľaj lebo tu zomrieme" kričal na korbu džípu, kde sedel s guľometom William Stuart. ,,A ty pridaj , ja pálim ako sa len dá." kričal na neho William a s guľometom na prašnej ceste uprostred Konga v starom maskáčovom džípe cudzineckej légie. Obaja v spotených maskáčoch a zašpinených baretoch sa snažili prežiť tento deň. Rebeli na troch autách, len desať metrov za nimi ich ostreľovali všetkým čo mali. Písal sa rok 2011 a bolo tomu už osem rokov čo William vstúpil do služieb légie. ,, A vraj mierová misia , nemáte sa čoho báť." frfľal si za volantom Max. Ryšavý chlap mohutnej postavy z Írska. Williama poznal už od základného výcviku. William mal blond vlasy a hnedé oči, bol priemernej postavy ale mal veľkú silu. Po tom ako mu zomrel otec v osemnástich rokoch sa rozhodol vstúpiť do armády. Život v Anglicku s otcom sa mu páčil. Matka zomrela na infarkt keď mal William šesť rokov. V osemnástich rokoch diagnostikovali jeho otcovi rakovinu. O pár mesiacov zomrel. William bol plnoletý a nemal kde ísť, nemal prácu, nedokázal platiť byt kde bývali. Nevedel čo má robiť. Tak sa zbalil a odišiel tam, kde odchádzajú všetci, ktorí nemajú už kam ísť. Vstúpil do armády.
Džíp letel ako šíp po ceste v Afrike. Chýbalo len par kilometrov aby dorazili na základňu. Max sa márne snažil zavolať posily, ale stará vysielačka nefungovala. William pálil z guľometu skoro non stop. ,,Skapte vy bastardi" kričal pri streľbe." Po dlhej a nebezpečnej naháňačke už konečne videli vlajku francúzska. Max na to dupol a oni konečne prešli cez bránu základne. Rebeli pri vidine armádnej základni, otočili autá a ušli preč po prašnej ceste. Obidvaja vystúpili z džípu a Max zakričal na plné hrdlo ,, Tieto staré vysielačky si možete strčiť akurát tak do riti". William si bral svoje veci a chcel sa ísť konečne kus vyspať, keď za ním došiel nadriadený. ,, William Stuart, máte tu návštevu." oznámil. William rýchlym krokom išiel do miestnosti v pevnosti, kde ho čakala nečakaná návšteva. Nevedel kto to je, však nikoho nemal. Vošiel cez dvere a na stoličke sedel chlap v obleku. Ten sa postavil a spýtal sa ,, William Stuart?". On odvetil ,,Áno, kto ste?" Právnik sa narovnal a začal ,, Som právnik vašeho strýka. Brata vašej zosnulej matky. Bohužiaľ pred včerom zomrel, ale zanechal vám majetok v hodnote 6 miliárd dolárov."
Agent Fox stále nechápal ako mohol v budúcnosti vybrať tento tím. Je to banda zúfalcov. Ale odkaz od Aarona bol jasný, tak sa rozhodol nešpekulovať nad tým že kto sú tí ľudia. V malej kancelárií, kde boli hodené zložky s nápisom TOP SECRET na stole, začal hovoriť ,, Toto sú údaje o vás, vieme o vás všetko a od teraz ste, chcete či nie, v službách CIA.". Amanda sa postavila a rebelantsky povedala. ,, Ale ja žiadnej CIA slúžiť nebudem". Agent Fox na ňu zazrel a zakričal ,, Budeš, lebo ťa dám zavrieť na Guantanámo ako teroristu". Amanda zdesená sa posadila a dodala ešte posledné slová ,, No to je teda skvelé. Za pár ukradnutých dolárov na Guantanámo". Fox sa postavil k videu a oznámil ,, Teraz všetci dávajte pozor a pozrite si toto video. Potom vám to všetko vysvetlím". Pustil video a všetci po tichu sledovali to čo bolo nahraté na kazete. Po prezretí videa sa oči všetkých troch nasmerovali na Aarona. Aaron na obranu reagoval. ,, No ja som z toho tiež zaskočený, verte mi." Fox potom vysvetlil všetkým to, čo už raz vysvetľoval Aaronovi. O projekte Bojovníci času a že oni by mali byť v budúcnosti ich nový tím. ,, Ale ja som len záhradník!" vykríkol Diego. Fox sa na neho pozrel a dodal. ,,Áno, to si, ale po preskúmaní vašich zložiek som zistil že vás niečo spojuje a asi preto som vás vybral do projektu v budúcnosti.". William ešte málo omámený alkohol dodal. ,, Hej a nehovoril ten chlapík na videu, tento tu mladý že sme všetci mŕtvi? To nikoho nezaujíma? Lebo mňa áno a ktorý to je vlastne rok? Ešte tomu nejak nedokážem uveriť." . ,,Áno, ale to nie je definitívne, lebo vaša budúcnosť ešte nie je napísaná a može sa meniť. Starý Aaron a jeho tím z budúcnosti asi niečo pokazili, alebo sa niečo stalo to stále nevieme a chceli vás varovať aby sa to neopakovalo vám." povedal Fox. Aaron sa ho ešte spýtal. ,, A nemožete poslať niekoho do budúcnosti, aby zistil čo sa vlastne stalo?" Fox smutne pozrel do zeme ,, Áno to už sme skúšali ale naši agenti sa ešte nevrátili a pochybujem že sa vrátia, lebo to by tu už boli. Muselo sa stať niečo veľmi zlé, takýto problém sme tu ešte nikdy nemali. A keby sme to aj zistili tak Aaronova budúcnosť je už napísaná a ťažko by sa dala zmeniť. Myslím starého Aarona. Je to alternatívna budúcnosť pre vás. Vaša budúcnosť stále nie je napísaná a nemusí sa vám stať to čo sa stalo im. Na videu Aaron vraví že si máme dať pozor na rok 2017. Ten asi bude kľúčový, ale to nevieme iste a starý Aaron vyzerá že má asi 30 rokov a nepovedal, ktorý rok to nahrával, takže si to možeme len domyslieť. Nevieme do predu nič, ale vieme to že od teraz ste tím. Poskytneme vám výcvik, naučíme vás cestovať v čase a budete zaradení do projektu Bojovníci času. Vašou úlohou bude dohliadať na to, aby minulosť ostala nezmenená a tým sa nezmenila terajšia prítomnosť a budúcnosť. Je vám to jasné? Všetci na neho nechápavo pozerali a Diego sa spýtal. ,, No aby som pravdu povedal, mne to jasné ešte nejak nie je". Fox si vzdychol a povedal ,, Proste, ak vystopujeme niekoho že cestuje v čase a chce napríklad zabiť Henryho Forda a tak by nikdy nevznikol automobil, tak pocestujete do minulosti a zastavíte toho zabijaka chápeš?". Diego zažmúril a nechutne dodal ,, No už to možno kus chápem". Fox si vzdychol a ešte začal hovoriť ,, Samozrejme, budeme čakať na vašu budúcnosť, na rok 2017, musíte si potom dávať na všetko pozor. Aaron povedal že svet je v plameňoch a vy ste mŕtvi, tak sa niečo pokazilo a naši agenti v budúcnosti sa stále nevracajú, takže je to fakt zlé ale my na to prídeme a nespravíme tu istú chybu. Povedal som že vás niečo spojuje. Ste banda stroskotancov, ale každý z vás ma niečo do seba. Amanda má rýchlosť a je prefíkaná. Aaron je taký malý génius, aj keď to nejak nedáva na javo. Diego je sila, premože každého kto mu príde do cesty a William je síce opilec, ale má doma vačší arsenál ako my tu a vie použiť každú zbraň. Do kopy a pri našom výcviku budete možno použiteľní tím. Tak vas teda vítam v Bojovnikoch času vy banda neandrtálcov"
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Páčilo sa? Toto je len začiatok dúfam že si prečítala aj druhú kapitolu
Napíš svoj komentár
ale aspoň mi čas utiekol, ako sci fi by to bolo dobré...