Mojej sestre Aničke život 4.apríla tohto roku nadelil 28rokov. Má jedného syna Adama, rozbieha celkom sľubnú kariéru, ale predsa je bez poriadneho chlapa. Keď ju človek stretne na ulici, neodolá jej zeleným očiam a širokému úsmevu , ale predsa sa skrýva niečo tŕnisté za zamatovým obalom. Je to minulosť, z ktorej sa málokto, hlavne ak má horkastý nádych, vie „vyspať“. Myslím, že Anna to dokázala, ale čo všetko predchádzalo jej dnešnému úspechu, ktorého vrchol je ešte stále nedohľadne?
Keď mala Anna 19 rokov, cez Internet spoznala svoju prvú, nezabudnuteľnú a dosiaľ najväčšiu lásku. Toho muža nechcem menovať, lebo si to nezaslúži ,ale je príliš dôležitý na to, aby som ho len - tak obišla. Aj on mal sny, nenaplnené túžby ktoré prahli po dieťati. Bol starší, rozvedený...a ona naivná. Po klasickom oznámení, že je tehotná reagoval úplne inak, ako by si žena, ktorá sa celá odovzdala, mohla predstaviť. Nechal ju samu, bez školy, peňazí, zázemia, lásky, ochrany. Ale čo mala robiť? Vyplakávať na rohožke pred dverami? NIE!
Musela začať čeliť konzervatívnej, ťažko postihnutej katolicizmom nie len spoločnosti ale aj celej rodine, ktorá ju s titulom „slobodná mamička“ úplne odpísala. Lenže, bola tu jedna drobnosť, kvôli ktorej si nemohla dovoliť spadnúť na kolená. Bolo to malé, neznáme, čo klíčilo pod jej mladučkým, roztrhnutým srdcom. V tom období by sa zdalo, že už horšie ani nemôže byť. Ale nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Po Adamkovom narodení si Anička uvedomila, aké má šťastie, že je Adamko zdravý. Po tých všetkých stresoch a citových zraneniach. Musím uznať, že bola tou najdôslednejšou matkou. Vždy mala všetko vyprané, voňavé, čistučké a usporiadané. Rástol veľmi rýchlo, a keď si sfúkol prvú sviečku na torte, Anna si dokončila školu a zamestnala sa. Pomaličky, ale isto sa štverala vyššie a vyššie, až sa osamostatnila, synáčik bol prijatý do školy a profesijný život začal púšťať korene. Ale stále tu chýba muž, ktorý by dokázal Annu podržať. Alebo to nie je v mužoch, ale vo vyžarovaní jej samej? Možnože aj na túto otázku si zodpovie Pán Čas.
Už prešiel nejaká doba a Anna, aj keď má nervy a premôže ju pustota, samota a beznádej, si uvedomí ako bez jej syna nemôže existovať. A keby neurobila tú vec, kedysi známu ako „životný omyl“, nikdy by nemohla o sebe povedať čo všetko dokázala vybudovať z ničoho!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár