Starý rodičia sa rozhodli ostať so mnou v New Yorku, pretože som odmietla odísť. Odmietala som akékoľvek vianočné prípravy. Toho roku u nás dokonca nežiaril ani vianočný stromček. Chodievala som do Parku a plakala som. Bola som sama. Stratila som ľudí, na ktorých mi záležalo. A bola to moja vina. Keby som v ten deň nemala narodeniny, keby som sa nenarodila. Nešli by mi kúpiť ten sprostý darček, po ktorom som túžila. Nestalo by sa to. Boli by tu. Boli by sme šťastní. Čoraz viac som sa utápala v myšlienkach na to, že je to moja vina. Stratili život kvôli mne. Osoby, za ktoré by som obetovala život, ho stratili kvôli mne. Budem s tým žiť dokonca života. Často som myslela na samovraždu, nemohla som. Niečo vnútorne ma od toho odradilo. A stále tu boli moji milovaní starí rodičia, ktorí sa teraz o mňa tak s láskou starali, pomáhali mi so všetkým. A bol tu Michael. „Ľúbim ťa.“ Ozvalo sa zozadu a pocítila som už len silné objatie. Začala som plakať, bol ticho. Len ma silno objímal a hladil po vlasoch. Presne tak ako to robil otec, keď som bola malé dievčatko...
Dni plynuli hrozne pomaly. Stará mama ma ospravedlnila zo školy a rozhodla som sa, že sa do nej opäť vrátim až po zimných prázdninách. Pomaly som sa upokojovala no vnútorný pokoj a pohodu som nemohla nájsť. Nevedela som sa s tým zmieriť. Michael stál pri mne, bol mi obrovskou oporou. Ale 27.decembra 1993 som dostala ďalšiu ranu, a to priamo do srdca. „ Láska, je mi to strašne ľúto.“ Ozvalo sa v telefóne, potom čo som s nadšením dvihla hovor od neznámeho čísla, bol to Michael. „Čo sa stalo???“ odpovedala som. „ Mrzí ma to, strašne mi na tebe záleží, ale viac už spolu nemôžeme byť. Nemôžeme. A navyše po Novom roku odchádzame do Vancouveru.“ Ostala som ako obarená a nezmohla som sa na nič iné, len na hlasný vzlyk. „ Láska, Emily neplač prosím ťa. Vieš, že mi na tebe záleží.“ – „Oklamal si ma.“ – „Neoklamal, naozaj ťa milujem, ale ja už nemôžem. Neviem čo mám robiť. Už teraz mi chýbaš. Som zúfalý.“ Plakala som. Nemohla som tomu uveriť. „ Láska, mám ťa strašne rád. Ahoj. Pí pí pí.“ Položil. Rozplakala som sa ešte viac. Povedal mi, že so mnou nemôže byť a ja som nevedela prečo. Niekoľko dní som nevyliezla z postele. Nič som nejedla. S nikým som nehovorila. Myslela som si, že umriem od žiaľu. Dúfala a čakala som, že sa zrazu objaví vo dverách aspoň on, veď on predsa nezomrel, a ja zistím, že to bol len zlý sen... Nestalo sa tak....
Posledný deň, kedy môžem byť doma. Chcela som sa učiť, pripravovať na moje záverečné skúšky. No celý čas som sa utápala v žiali a nedokázala som sa na nič iné sústrediť. Za pár mesiacov ma čakali koncoročné skúšky na strednej škole a ja som pochybovala o tom, že ich zvládnem. Prestala som si vážiť samu seba. Zrazu som nemala pre čo a pre koho žiť. No zaumienila som, že na Michaela zabudnem a ostanem navždy sama. Ak nie s ním, tak s nikým. Tým telefonátom mi ublížil, ale ja som ho stále milovala. Viac sa mi neozval. Hovorila som si na čo mi je akýkoľvek diplom, akékoľvek vysvedčenie, keď nemám pre koho žiť. Nemám sa z čoho tešiť. Stará mama sa trápila kvôli mne ešte viac, no ja som sa nedokázala zmeniť, nedokázala som nadobudnúť novú chuť, nový zmysel života. Z mojich dní sa stali každodenne rituály, škola, učenie spánok, škola učenie spánok.
Takto to pokračovalo až kým neprišiel ten deň. Stará mama mi upravila brošňu na šatách, pohladila ma po lícach a povedala mi: „ Dievčatko moje, dnes sa staneš dospelou, zvládneš to. Ľúbime ťa.“ Obaja aj so starým otcom ma objali, pobozkali a vyprevadili na moju prvú veľkú skúšku. Bola som nervózna, nechcela som ich sklamať. Robila som to kvôli ním. Chcela som totiž so školou skončiť, ale nedovolili mi to. Raz im za to možno budem vďačná.
Je po tom. Skúšku som spravila na výbornú. Definitívne som ukončila strednú školu. Stála som pred bránou školy a úpenlivo hľadala či niekde nezazriem svoju mamu, ktorá nadšene beží po svoju už dospelú dcéru. Žiaľ, to sa už nikdy nestane. Už nikdy neuvidím jej žiariace oči, nebudem počuť otcov falošný oslavný spev, sestra ma nepošteklí a podrypovačne mi nepovie, že sú aj lepší a straší brat sa už na mňa nikdy nepozrie tak, že pozrite: „Toto je moja mladšia sestra, ona to dokázala. Je výnimočná.“ Vždy sa na mňa tak pozeral. Smutne som sklopila hlavu a vybrala sa smerom domov, keď v tom na mňa zakričal jemný hlas. „Emily, kam ideš?“ „Ó Bože.“ Bola to stará mama, úplne som zabudla, že ma vyzdvihnú pred školou a pôjdeme si niekde sadnúť. Obaja ma objali, boli takí hrdí a šťastní. Viac než ja. Išli sme si sadnúť do cukrárne v Central Parku, kam som chodievala dlhé roky s rodičmi. Objednali sme si a stará mama vytiahla z kabelky balíček previazaný červenou mašľou. „To je pre teba Emily. Je to darček od Tvojich rodičov.“ Rozplakala som sa. Bol to nádherný denník, z ktorého vypadol list....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(názvy jednotlivých častí je odveci písať anglicky)
tie prvé odseky opisujúce smútok sú také... o ničom, nudné, alebo ako by som to povedala, proste to skús nejako oživiť, pridaj tam nejaké opisy nepriamo podporujúce jej aktuálnu náladu, čokoľvek.
pozor na opakovanie slov "pomaly som sa upokojovala no vnútorný pokoj" znie rušivo, pozor na to.
Podobne aj pozor na dialógy, ten telefonát a veci okolo pôsobilo strašne neprirodzene a nútene. (A presladene. No to zas závisí od cieľovej skupiny, ktorej to je určené, predpokladám, že tá to ocení).
Hlavne pozor na zbytočné dialógy a vety v nich. A pomedzi to by sa zas dala rozpísať jej nálada, skonštatovať aspoň niečo ako že jej padla sánka, spomenúť slzy na krajíčku, čokoľvek
To isté aj inde, nenáhli sa napísať všetok dej, čo chceš, naraz, zaznač si to, ale nechaj každej veci priestor.
Každopádne písať sa človek naučí len písaním (a čítaním), takže nechcem, aby si si myslela, že tu vyrypujem, ale chcela si kritiku, tak ju podávam čo najkonštruktívnejšie (pretože nie je dobré človeka príliš chváliť, nakoľko potom stagnuje a nesnaží sa zlepšiť, hlavne ak je sa v čom zlepšovať