Zastala som pred domom a zazvonila. Nikto sa neozýval. Stála som tam pred bránkou zmoknutá a rozhodená z toho že som sem takú diaľku šliapala na nič. Odrazu sa mi zazdalo že som niekoho uvidela v okne, žeby si predsa len bol doma? Zazvonila som ešte raz, ale po pravde ? Vôbec ma to nebavilo stáť na tom daždi a snažiť sa dozvoniť niekomu kto je asi hluchý. Opäť ten pohyb v okne. Prestávalo pršať, už len kropilo. Tak som sa odhodlala preliezla som bránku, čo nebol žiaden problém až na to že som si zatiahla novú bundu. Potom som podišla k dverám ucho som pritisla na drevo a počúvala nejaké neurčité zvuky.
,,Asi už odišla, poď ku mne kašli na to. " čo to len je ? Zarazila som sa. To bol hlas Tomáša a nejakého dievčaťa. Jej hlas som už tiež niekde počula. Odrazu som počula chichot ktorý sa rozliehal v bubnovaní posledných kvapiek dažďa o kovovú strechu. Bil mi do uší priam škriekal a potom opäť : Myslíš že nás videla ? Nie myslím že nie a už sa na to vykašli a pobozkaj ma." Zmoknutá do nitky som na mieste zamrzla. Čo to len urobil. A s kým.
Zišla som dole po schodoch, srdce mi bilo ako nikdy. V šoku som si sadla pod schody na premočenú lavičku, bolo mi to jedno. Kvapky sĺz na tvári zakryli kvapky dažďa len som tam tak sedela. Nevedela som nájsť silu na to ísť domov. Vedela som že keď to dievča vyjde z domu asi vybuchnem, ale predsa som tam sedela. Prešli dve hodiny a mne bola neskutočná zima, hlasy z domu sa ozývali v pravidelných intervaloch a ja som už nepremýšľala len som tam sedela. Zničená ako socha triasla som sa od zimy, strachu, zlosti.
Z kŕča ma strhlo až zavŕzganie dverí. Otočila som sa s tvárou hore ku schodom. A čakala. ,,Tak sa maj a prídi aj zajtra." povedal jej so smiechom v hlase. ,,A zlato čo jej povieš na dnešok ?, Komu ? no predsa Tereze. Nič, že som musel ísť súrne preč a vybil sa mi mobil niečo si už len vymyslím" povedal to so zreteľnou ľahostajnosťou v hlase. S takou samozrejmosťou až mi tie slová vlepili boľavú facku. V ten moment som sa podvihla a konečne som vyšla premočená, bledá v tvári rovno pred schody.
Zdesenie bolo očividné. Tomáš zalapal po dychu, a to dievča ( nevedela som jej meno stála na mieste dívala sa priamo na mňa, najprv sa zarazila a potom .. sa dokonca usmiala. ,,Musím utekať čau ! Zapišťala s potláčaným smiechom a zutekala. ,,Ja ti to vysvetlím." povedal ,,práve si ma zničil, povedala som to hlas sa mi triasol a nevedela som či sa ešte dlho udržím na nohách. Facky prichádzali z každej strany. ,,Ja, to bola len kamarátka " chytal sa stebla slamy a ja som už mala dosť tých trápnych výhovoriek. Bez slova som pristúpila k jeho zdesenej tvári a vylepila som mu takú facku ktorej zaplesknutie prerušil zvuk dažďa.
Stál tam rozhorčený neschopný slova ,, Nikto ma ešte takto nesklamal, verila som ti, každý deň som tu bola pre teba po daždi som sa trepala len pre jediné objatie a ty ma namiesto objatia zničíš." Lapala som po ďalších slovách ale nevládala som už nie musela som utiecť. Tomáš tam iba stál nenamietal, neprotestoval ja som sa na neho pozerala s takým znechutením až som sa musela otočiť a rozbehnúť sa preč.
Celou cestou som plakala. Nechcela som ísť ani domov, no zima ma premohla. Premočená do nitky som nenápadne otvorila dvere do izby, tak aby to nezačula mama. Potom som sa hodila na posteľ a snažila sa vypnúť si myšlienky, aby som opäť neplakala. Odrazu mi prišla smska, jasné že od neho : Nechcel som ti ublížiť, milujem ťa, ale milujem aj ju prepáč neviem to ovplyvniť. Ona vie žiť s predstavou že vás budem mať obe ty asi nie čo mi je ľúto. Prepáč ak som ti ublížil. Milujem ťa. rozplakala som sa, to je ale psychopat ako si len mohol myslieť že nás môže mať obe. Toto nieje normálne dva roky sme boli spolu a to všetci traja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár