Čierne listy stromu
na nádvorí môjho domu
kýmácajú sa v rytme môjho stonu.
Nepočuť už krik,
nepočuť už hlas,
iba nejasný vzlyk,
z útrob sa derie strach.
A tak pod tým prachom ležím,
môcť bežať, nebežím,
len sa pozerám hrôze do tváre,
vidím všetky možné havárie.
Tlkot srdca - posledný úder hromu
do zvonu,
ktorý sa roztaví.
No nezmiznú ešte mrákavy.
Držia svoje opraty,
pripravené na súboj
dávno vyhratý.
V pozadí doznieva malebná hudba
starý jazz
a v ňom trúba.
Aj by si chcel ísť preč,
od dvora, kde skapal pes,
dobrovoľne vzal si jed
a bolo po ňom.
Nechcel začať žiť ponovom,
dal zbohom ťažným koňom,
aj vypaseným volom,
chcel byť slobodný.
Tudíš nemohol zostať,
sám sa nachystal na druhý svet pobrať.
Ostať sám sebou,
nebyť len "podobný".
Ostatní sú príliš slabí
na hocijakú akciu,
to už skôr prežijú zemetrasenie.
Sa radšej schovajte s tou svojou vervou.
Bo či aj mladí
ste neschopní,
nebudem tu ja pre vás trpieť.
Radšej v Zemi hniť.
Humusom úžitkom byť.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár