pochovávam ťa
láska môjho života,
si spletitá,
ale nádherná,
jedinečná milota,
svetlo života,
čiara života,
nestrácaš odvahu,
no nedávaš do daru
pocit
čo si hovori istota.
Ja lúčim sa tak so svojim cieľom,
dohorel mu čas,
ja vracala by sa zas a zas,
treba spraviť prielom,
dať zbohom hoc aj najlepším priateľom.
Ako však dlho duša bez cieľa zrobí na svete?
Kázať to áno, ale pomôcť neviete!
Nuž
možno zošalie pri inom,
v ďalšom boha nájde
alebo sa proste zblbne vínom.
Mladosť razom prejde
a slnko nad krásou zájde.
mlčky len hladiac do zrkadla,
zatváram oči tuho,
ako nájdem šťastie potom, keď neviem teraz,
priamo pod farebnou dúhou!
Vzdávam sa všetkého, čo malo pre mňa zmysel.
Teraz to už myslím vážne,
nie je to len pouhý výmysel.
Kráčam, kráčam po vánku,
neodpoviem hádanku.
Blúdi mysle po cintoríne,
čo nevidieť
sa mu aj tak nevyhne.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár