Na úvod otázka, viedli ste niekedy s niekým skrytú vojnu?
A ak hej, nakoľko bola tá vojna skrytá pred ostatnými?

Už sa vám stalo, že zakaždým, keď sa vám a niekomu stretli oči, ste presne (PRESNE!) vedeli, na čo tá osoba myslí? Stalo sa vám, že každý pohľad na tú osobu vyvolával miliónpäť spomienok a myšlienok? A že ste si vždy pri tom pohľade želali, aby to všetko dopadlo inak? Lepšie?

Najlepšie to je, keď idete po chodbe a tá osoba ide oproti vám. Dlhá chodba, okrem vás dvoch na míle ďaleko ani živej duše.
V momente, keď si uvedomíte, kto ide oproti vám, vás premôže akýsi strach. Najradšej by ste sa otočili a úplne jej vyhli, no to by iba prezradilo vaše obavy. Preto nezastavujete a idete dopredu, nech to bolí akokoľvek silno.
Jeden krok.
Druhý krok.
Tretí krok.
Osoba, nazvime ju A, sa na vás pozrie jeden jediný krát, aj to úplne na začiatku, keď si všimne, s kým má dočinenia.
Viete, že myslí na tú jedinú vec, ktorá to celé začala a kvôli ktorej sa to medzi vami úplne zničilo. Viete, ako to ľutuje.
Pomaly sa približuje. Chcete, aby sa na vás pozrela, aby ste z jej očí mohla vyčítať, či je pred vami stále dokonale uzamknutá. Chcete jej v očiach vidieť iskierku nádeje.
Tá však vyhasla.
Potom ubehnú ďalšie dve sekundy a A je za vami. Prešla okolo vás, akoby ste tam ani neboli. Nepozrela vám do očí, no vy ste jej z tváre vyčítali, že to ľutuje.
To.
Vy to však neľutujete. Ste len sklamaný z toho, ako to celé dopadlo. Neviete, kde presne je chyba a neviete ani, či má zmysel si s A sadnúť a porozprávať sa.
Pretože v jej očiach vidíte len ľad a preto sa bojíte.

A vidíte miliónpäť krát do dňa a vždy si na to spomeniete. Ona tiež. Avšak nerobíte s tým nič, lebo vám je jasné, že ona záujem o vaše priateľstvo už nemá.
Pomyslíte si, smola. Nič predsa nemôže byť tak ružové, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Zostanete voči A i naďalej pasívny.
Hráte tichú bitku o to, kto z toho vyšiel lepšie. Navždy.

Môžem napísať aj o osobe B, no to je úplne iný prípad. Prípad, keď si až príliš neskoro uvedomíte, že jej pohľad skrýva pokrytectvo, faloš či sarkazmus.
Prípad, keď žijete veky v naivnej predstave, že B patrí do vášho života. Až si uvedomíte, že to už dlho nie je pravda, nasledujúcu hodinu sa cítite zničene.

Viete, že najhoršie na tom je, že s B chodíte do rovnakej školy a rovnakého ročníka, inak by bolo ľahké zabudnúť a ignorovať ju.
Ignorovať, áno. Hoci ona na vás bude hnusná a sarkastická do konca vášho biedneho života, vy jej to nevrátite. Pretože vy nejaké to srdce máte. Vy sa na rozdiel od B viete vžiť do situácie toho druhého a pochopiť, aké hrozné môže byť, ak niekomu ubližujete.
B nie. A hoci jej to dáva miliónpäť možností vás urážať, vám to nijak neubližuje, lebo viete, že tá osoba nevie nič. Netuší, o čom hovorí.

Aj si ju dnes ráno vymažete s priateľov na facebooku, veď načo tam bude? Zdôveríte sa C a D. Chcete sa zdôveriť aj E, no hneď si uvedomíte, že to nie je dobrý nápad. Radšej napíšete status a pustíte sa do písania.
Netušíte o čom.
A nakoniec ste ako vždy prekvapený, čo z toho vzišlo.

Hovoríte si, chvalabohu, že to s osobou M je už dávno za mnou.

Ešte píšete nadpis, ktorý sa ku kontextu vôbec nehodí, no Vám to už je jedno. Klik na enter a idete spať.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár