Jedna z vecí, ktoré ma nikdy neprestanú ohromovať je ľudské rozhodnutie a všetko, čo z neho plynie.
Kvôli nemu sa často môže zmeniť všetko, dokonca i život od úplných základov. Väčšinou len stačí byť v správny čas na správnom mieste.
Ako som spoznal Táničku
Tánička nie je, a ani nebola moja priateľka. Nie. Sme len obyčajní dobrí kamaráti, avšak nebyť niekoľkých okolností, naše cesty by sa asi nikdy nestretli.
Kým ona trávila letné prázdniny, ja som sa zamiloval. Vlastne to bolo len také malé pobláznenie (dávam prednosť anglickému výrazu „crush“), no prišlo to tak rýchlo, že som nemal ani najmenšieho poňatia, o čo ide. Avšak mi chýbala odvaha jej to povedať.
Prišlo iné dievča, ktorému som sa zapáčil. Celú jednu noc som premýšľal, či skúsiť šťastie u prvej, alebo sa vrhnúť k druhej, kde som mal aký-taký krátkodobý vzťah istý. Potom, na druhý deň som si s mojou ctiteľkou pohovoril, a vysvetlil, že pokiaľ sa mi páči iná, nemá náš „vzťah“ cenu.
Dnes to občas ľutujem.
Pointa je, že bez toho rozhovoru by som nikdy nezískal odvahu sa tej prvej babe zdôveriť. Nakoniec som u nej aj tak nemal nijakú šancu, no oné zdôverenie mi neskôr pomohlo zabudnúť a myslieť na veselšie veci.
Vtipné na tom je, že som sa do nej buchol necelý mesiac pred tým, ako odletela do Ameriky. Na deväť mesiacov.
Keby bola ostala, keby sa nebola dozvedela o tom, že sa mi páči, bolo by dosť pravdepodobné, že by som na ňu myslel i naďalej. A keď je človek raz zaľúbený, iné dievčatá sú ako vzduch.
Prišla škola, a s ňou i ľudia, ktorých som dovtedy nepoznal. Hovorím o prvom ročníku, o tých malých výrastkoch, ktorí práve opustili ôsmu alebo deviatu triedu základnej školy. A my ako tretiaci sme mali za úlohu im pripraviť imatrikulácie.
Na iných školách je bažantský, ú nás to prebieha inou formou.
Druhý októbrový týždeň pripravilo zopár mojich spolužiakov spoločnú prvácko-tretiacku chatu za účelom vzájomného „spoznania sa“. A prváci samozrejme neodmietli, a aj keď ich nakoniec prišlo len zopár, omnoho menej, než nás.
Pár dní pred chatou boli ešte voľné miesta a ja som sa stále nevedel rozhodnúť, či pôjdem. Avšak dal som si predsavzatie, že od tohto ročníka začínam oveľa viac žiť, čo i nakoniec rozhodlo.
Možno k tomu dopomohol fakt, že som dosť zriešil, možno to, že som spoznal nových ľudí, alebo sa mi len jednoducho zvýšilo sebavedomie, no o týždeň som sa prihlásil ako pomocník na program imatrikulácií. Imatrikuly prebiehali formou poobedňajších programov, kde prváci v skupinkách väčšinou plnili rôzne úlohy, hrali (trápne) hry a zároveň sa medzi sebou spoznávali.
Keby som sa ten jeden piatok na poslednú chvíľu rozhodol, že svoje meno na zoznam účastníkov chaty nenapíšem, určite by som neskôr nemal takú chuť spoznať nový ročník bližšie.
A namiesto imatrikulácií by som šiel domov.
Ukázalo sa, že spolužiak, veliteľ (dozorca) jedného z prváckych tímov, musel ísť preč, čím sa mne naskytla príležitosť robiť niečo viac než len dopomoc. Dostal som od neho zošit s menami a tabuľkou, do ktorej bolo treba zapisovať jednotlivé body. Usmial som sa, keď som videl dve mená z chaty.
Medzi tými pár deťmi bol i môj dlhoročný kamoš, ktorému sa však nechcelo čakať na ďalší vlak, a tak bez môjho dovolenia zmizol. Nakoniec omeškal aj tak a vrátil sa, no to čo sa stalo za ten čas v triede bola ďalšia zhoda okolností. Hral som namiesto neho.
Keby som len sedel na lavici odsunutej ku stene a dával na nich pozor, možno by sa nič nebolo stalo. Možno by mi Tánička nebola podala roku a nespoznali by sme sa.
Musím sa priznať, že som vtedy rozumel Anička. Keď som si na to spomenul doma, nebol som si už istý ani tým.
Keby sme sa jeden druhému neboli nepredstavili, o týždeň na školskej diskotéke by ku mne nebola prišla.
„Ahoj, čo tak sám?“
O pol minúty sme už nijaké slová nepotrebovali.
Naposledy som ju videl, keď sme o tretej na parkete zaspávali, spolu s ostatnými, ktorí už nemali síl žiť.
Až keď som prišiel domov a zapol Facebook, videl som od nej friend request.
Je pravda, že keby som pred polrokom tej babe nič nepovedal a ona by do štátov odletela bez pocitu, že niekoho zranila, okolnosti by sa vyvíjali inak a ja by som možno ešte dnes nemal chuť chodiť s inými babami. No... možno dnes už nie, ale v čase chaty isto. Niečo mi totiž hovorí, že poriešením na chate som zmenil to, čo sa malo stať o dva týždne na tej ďalšej akcií. Viem, že by stačil i najmenší detail a nič by sa nemuselo odohrať. Napríklad
keby som si vtedy po tancovaní nepotreboval sadnúť a ešte chvíľu len tak chodil okolo a hľadal niekoho známeho.
Keby ona po tanci nebola šla práve tam kde som sedel ja.
Keby som mal „šťastie“ a našiel babu, s ktorou by som riešil, kým by ona sedela.
Keby ju rodičia na tú akciu nepustili.
Keby to nebol práve Johny, kto potreboval z imatrikulácií odísť.
Keby som sa rozhodol nerobiť dopomoc, lebo ma polhodinu pred tým trochu rozbolela hlava.
Keby to skvelé dievča ostalo na Slovensku.
Keby sa mi stále páčila.
Keby bol aspoň jeden z nás na tej akcií triezvy.
Existuje ešte mnoho ďalších „keby“, no tie platia všeobecne.
Keby nespravila príjmačky.
Keby sa o našej škole vôbec nedozvedela.
Avšak pri Táničke si často kladiem otázku, či je takáto zhoda udalostí vôbec možná. A to sme len kamaráti! Keby sme spolu chodili, asi by som začal veriť v Boha,
Bol by som mu vďačný za to, že ma vtedy na Castle Candli (najosudovejšiej diskotéke môjho života) posadil na tú stoličku a nechal ma tam sedieť, až kým ona neprišla.
Dnes by som totiž poznal o minimálne jedného skvelého človeka menej. Nemal by som nikoho, komu sa zdôveriť, keď mi je špatne, a ona by zase nemala nikoho, kto by jej povedal na Birdzi...
...pretože na Birdzi stretla JEHO.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lenuska175
15. 10.októbra 2010 15:31
keby, keby :/
Napíš svoj komentár