Prvých pár sekúnd sa mi pozerala smerom na topánky, potom na voľné sedadlá ľavej strany, pričom som jej na tvári videl jeden z tých „čo to má znamenať?“ pohľadov. Netrvá dlho a pochopím, no z nejakého dôvodu sa mi každé slovo zasekne v hrdle. Čo mám povedať? Že ma len tak napadlo neísť do školy a sadnúť si sem? Do akej situácie som sa to preboha dostal?
„Nič? Ani len slovo?“ preruší po chvíli ticho.
V srdci som cítil, že klamstvá nepomôžu. „Pravdupovediac, doteraz som rozmýšľal, ako začať tak, aby si mi uverila.“
„Uverila?“
„Ak ti poviem pravdu o tom, ako som sa sem ku tebe dostal, neuveríš mi, preto som si vymýšľal alternatívnu verziu príbehu.“
Uvedomujem si, že neklamať je oveľa jednoduchšie, nemusím pritom predstierať, že som niekto iný. Avšak o čom sa chcem zhovárať? Ani sa nepoznáme a teraz ma už isto má za nejakého debila, kto by si sadol ku niekomu cudziemu, ak je celý zbytok vozňa prázdny?
Zasmeje sa.
„Čo je?“
„Toto. Sme spolu jednu minútu a všetko sa mi zdá úplne absurdné. To, že si ku mne zničoho nič prisadneš, aj keď je to tu celé prázdne, to že ma chceš osloviť, ale nevieš ako. Musíš mať nejaký dôvod, nie?“
„Rád by som ti to vysvetlil, ale je to zložité. Ak ti mám povedať pravdu, čistú pravdu, bud ti musieť stačiť odpoveď neviem. Viem, že mi neuveríš, no neviem, prečo som do vlaku nasadol. Tiež neviem, prečo som nešiel do školy a prečo som nastúpil práve do tohto vozňa.“
Rozmýšľam, čo si o mne asi myslí, veď tu trepem samé nezmysly. No ona sa len opäť usmeje a bez akýchkoľvek zábran hovorí: „Si milý. Ešte sa mi nestalo, že by som takto začala rozhovor. Každý si väčšinou vymyslí trápnu výhovorku, aby sa dal s tým druhým do reči. Vedia o tom obaja, no začať sa vždy nejak musí. Ale ty robíš presný opak, si úprimný.“
Ani v najlepšom sne by som nečakal, že povie niečo podobné. Pozerám sa jej do očí, už sú úplne normálne, milé, veselé. Tvári sa, akoby sme sa poznali dlho, akoby ma už mala rada napriek tomu, že sme prehodili len pár viet.
Moje oči zablúdili smerom na budovy mihajúce sa v rýchlosti, akou vlak prechádzal okolo. Moji spolužiaci sa teraz učia, moji rodičia pracujú, a ja bezcieľne cestujem do mesta niekoľko desiatok kilometrov od toho môjho. Toto dievča je pekné, milé, o čo však ide? Mám do nej zamilovať? Alebo to je len ďalší celodenný zážitok plný dobrodružstva?
Opäť neviem, ako pokračovať. Proste hovor, čo máš na srdci.
„Ja viem, znie to divne,“ pri slove „divne“ sa sám sebe smejem „no stratil som reč a netuším, ako ďalej. Viem, že by sme sa mali zhovárať, ale práve teraz ma nič nenapadá, pripadám si dosť trápne“
„Hovor o tom, ako si dnes začal deň, proste čokoľvek. Vidím, že nemáš tašku, ideš niekam mimo školy?“
„Už som povedal, že neviem, prečo tu som. Ráno som sa zobudil a napadlo ma, že nepôjdem do školy. Tak som to urobil. Kúpil som si lístok na vlak a čakal kým príde, potom som nastúpil a skončil tu. Nemám k tomu dôvod, sám neviem, prečo to robím, jednoducho poslúcham svoje srdce.“
„Poslúchaš srdce? To sa mi páči, niekedy je lepšie sa riadiť ním, než rozumom, ten zastiera pocity. Nedávno som kvôli tomu prišla o chlapca.“
„To mi je ľúto, ja by som skôr hovoril o intuícií, o nutkaní niečo urobiť. Niekedy ma to zničoho nič chytí a viem, že niečo musím aj keď mi to od základu mení plány. Napríklad dnešok, trvalo mi sekundu a vedel som, že bude lepšie, keď nepôjdem do školy. Nezaujímam sa o to, čo sa stane, pretože intuícia ma ešte nikdy do problému nepriviedla. Len z neho dostala.“
Vie, že hovorím vážne, že toto nie je len obyčajné riadenie sa citmi. Ešte nikdy som pred nikým nerozprával tak otvorene, ani moji najlepší kamaráti netušia, prečo často robím tie nepochopiteľné veci, a prečo sa z nich vždy vyvinie niečo dobré. Často ma len tak napadne niekomu povedať, aby niečo vykonal, hoci mu nedokážem odpovedať prečo. Na to už príde ten človek sám, stačí len veriť, že to, čo hovorí srdce je správne.
„Niečo, ako šiesty zmysel, preto si sa ulial zo školy?“ nahlas sa zasmiala, no hneď nato mala opäť vážnu tvár. „Hovoríš, že vieš predpovedať, čo sa stane?“
„Nie, vôbec nie. Mám na mysli, že vnútorný hlas mi často hovorí, čo robiť alebo nerobiť. Ale to je všetko, nevidím do budúcnosti. Neviem, čo tým zmením, ale vždy mám pocit, že to je dobré, že keby som intuíciu neposlúchol, nič z toho skvelého by sa nestalo.“
„A preto si tu? Asi so mnou zažiješ niečo fakt úžasné, keď ti to stojí za vymeškaný deň.“ Zdá sa, akoby jej moje slová nič nerobili, akoby si vôbec neuvedomovala to, že niesom ako ona. Nič ju netrápilo a to sa mi na nej páčilo najviac.
„Ja som sa dnes rozhodla ísť niekam ďaleko, niekde kde som nikdy nebola, a pokúsiť sa spoznať nových ľudí. Všetko to len na jeden deň. Proste zistím, ako sa viem o seba vo veľkom meste postarať, či sa viem aj sama zabaviť. Kam vlastne ideš? Do Žiliny ako ja?“
„Áno.“ Odpovedám „Odrazu ma napadlo kúpiť si lístok práve tam, ešte neviem čo urobím až prídem, no snáď mi vnútorný hlas poradí.“
„Vnútorný hlas, vnútorný hlas. Hovoríš, akoby to bolo niečo nadprirodzené, podľa mňa ide len o šťastnú zhodu náhod. Náhody sa mi stávajú často, aj tie nešťastné. Nešťastnou náhodou som včera prišla na to, čo si o mne jeden človek v skutočnosti myslí, a nebolo to moc príjemné. Mali sme hádku a... a neskôr som sa rozhodla, že celý budúci deň nechcem nikoho vidieť, od rána do zotmenia. A koniec.“
Zrazu váham, ako odpovedať. Prišli do toho city, ja som však plánoval iba nezáväznú konverzáciu. Vidím, že sa sčasti trápi. Nemal som to vôbec vyťahovať, mal som sa spýtať na to, ako sa má, kde býva a tak, nie hovoriť o intuícií, akoby to nebolo nič zvláštne.
Pozerám von oknom. Práve zastavujeme v asi štvrtej stanici. Nastupuje zopár ľudí, pri ktorých začínam premýšľať, aké to je, keď sa každý deň zobudia a vedia, čo majú v pláne. Aké to je, keď pred sebou vidia to svetlo, ktoré im udáva smer a ciel. Ja totiž nijaké svetlo nevidím, aspoň nie dnes, aspoň nie dokým nezistím, prečo tu som.
„Mám nápad.“ Prerušil som po pár minútach konečne ticho. „Čo ak bol osud, že sme sa tu dnes stretli?“
„Na osud neverím. Ani na Boha, všetci si svoj život robíme dobrým sami.“ Prerušila ma.
„To je jedno, tak hovorme o náhode. Čo keby sme si dnešný deň spravili vzájomne skvelým? Nebudeme sami, spolu sa zabavíme, všeličo navštívime a tak podobne. Čokoľvek, skutočne čokoľvek si predstavíš. Ty nemusíš vedieť, čo robíš, no keď budeš so mnou, nehrozí ti nič. Moja intuícia ma ešte nikdy nesklamala, a hoci neviem, čo robím, nikdy to nedopadne zle. Čo ty na to?“
Mám taký zvláštny pocit, že práve na túto otázku čakala, pretože sa v momente celá rozžiarila a so smiechom zahlásila, že súhlasí. Pýtam sa, či to chcela už na začiatku, no ako odpoveď dostávam svoju obľúbenú myšlienku „krása rozhodnutí je v ich spontánnosti“.
Práve som si uvedomil, že dej tu vôbec neni podstatný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
94lil
8. 8.augusta 2010 20:18
paci sa mi to.prekvapujes ma ja necitam len take voloviny ale toto sa mi fakt paci.ono viem ze je to v rubrike vymyslene ale vyzera to tak skutocne ako ta to napadlo
Napíš svoj komentár