Vive: Príbeh o intuícií, posledná časť

Keď to dopovedala, prišla čašníčka, nesúc nám dve Kofoly podľa objednávky. Odpíjam si len trochu, no v tom okamihu si uvedomujem, ako strašne som vlastne vysmädol.
To bude tým alkoholom.
„Wow, ty to do seba leješ.“ Hovorí po tom, ako pomerne rýchlo vypijem celý pohár.
„Doteraz som vôbec nevedel, aký som smädný.“ Odpovedám, som rovnako uvidený ako ona.
„Ty si nepil, ja nejedla, to sa k sebe skvele hodíme.“ Smeje sa.
„Práveže naopak. Pil som, lenže nie nealko. A potom si ani neuvedomíš, a smädí ťa na smrť.“
„Pil? Nevyzeráš tak. Skôr vyzeráš, že si celú noc nespal.“
„Spal, asi 5 hodín. Nebol som nijak extra rozbitý, len si z toho moc nepamätám. Viem, že som si s kamošmi išiel vyraziť kvôli intuícií, keby mi nebola poradila, tak by som strávil celý večer učením.“
Vyťahujem si mobil a zisťujem čas. „Asi za pätnásť minút sa skončí moja chémia. Nebol som na pôvodnom termíne testu, preto na náhradnom dostanem o pár otázok viac.“ S iróniou dodávam „skvelé, však?“
„Škola je nič, pokiaľ z chémie nematuruješ, neni problém. Ja si ťažkú hlavu nerobím, stačí vedieť to, čo v živote plánuješ použiť.“
Sledujem, ako si pomaly odpíja z pohára, sledujem každý jej pohyb, keď pregĺga.
„Musím si ísť ešte kúpiť niečo na pitie. Keď ťa vidím, cítim ako vyschýňam.“
So smiechom mi odpovedá: „Za normálnych okolností by som to brala ako kompliment.“

Pri pulte si tento krát kupujem nesýtený džús, bublinky môjmu telu neprospievajú. Potom si opäť sadám za stôl, no než nám o pár minút donášajú pizzu, mám vypitý aj ten.
Počas jedenia je náš rozhovor viac-menej o jej chuti, o tom aké pizze a ostatné jedlá máme radi, o tom, že táto je výborná. Na konci mi dovolí odpiť si z jej Kofoly, ktorú si na rozdiel odo mňa šetrila.
„Dovidenia.“ Lúčime sa dvojhlasne, keď prechádzame dverami.

„Nechápem čo to je, ale verím tomu. Ten šiesty zmysel myslím, skutočne si vybral asi to najlepšie posedenie.“
„Díky, len čo teraz? Dokedy tu chceme byť?“
„Neviem, tak dlho, ako bude tvoje srdce považovať za nutné, nie? Keď už sme tu, môžeme sa poprechádzať. Deň sa ešte len začína.“
„Domov sa chcem vrátiť vtedy, keď mi skončí škola. Rodičia by vyzvedali, keby som prišiel neskôr.“
„To je kedy?“
„Teraz mi končí tretia hodina. Mám šesť, to je asi dve a pol hodiny do konca. Ale cesta nám odpočíta celú hodinu.“
„Pred jednou ide vlak naspäť, ešte dnes ráno som si všetky spoje zistila.“
„Dve hodiny potom. Čo podnikneme?“
„Netuším.“ Smeje sa „Ty najlepšie vieš čo. Skús myslieť na miesto, kde by sme sa mohli najviac zabaviť. Na klub, na diskotéku.“
„O jedenástej? Všetci, ktorí by mohli kluby zaplniť sú v škole.“

Po pár minútach bezcieľneho rozhovoru sa dostávame k záveru, že sa budeme jednoducho prechádzať a robiť, čo nám príde na rozum. Námestie bolo obrovské, kým sme sa dostali z jednej na druhú stranu, ubehlo značné množstvo času.
Kráčame k veľkej zložitej fontáne, v ktorej však nie je nijaká voda, len zopár mlák po daždi alebo snehu.
„V lete to tu musí byť prekrásne.“ Hovorí, jej tón hlasu znie, akoby to leto práve bolo a ona sa pozerala na fontánu plnú priezračnej vody.
Chvíľu len tak sedíme na lavičke a rozprávame si o tom, ako toto počasie neznášame. Sneh, blato, sneh, blato, sneh ... nech sa už príroda rozhodne. Keby som bol sám, asi by ma tá zamračená obloha deprimovala.

Odrazu si spomínam na svoj test. Je veľká prestávka, mohol by som zavolať kamošovi, aký bol, či mi to ulievanie stálo za to.
„Komu voláš?“ pýta sa, keď si k uchu prikladám mobil.
„Spolužiak.“
„Prečo?“
„Neviem... len tak ma to napadlo. Mám také malé tušenie, že sme ten test vôbec nepísali.“
„Srdce?“
„Nie. Len pocit.“
Hneď ako som odpovedal, zo slúchadla sa ozval hlas.
„Čau, čakal som, kým zavoláš.“
„Čau, prečo?“
„Včera si mi sľúbil, že zavoláš. Hneď po tretej hodine.“

Akoby mnou prešiel blesk, nejaký elektrický šok, ktorý dal do pozoru každú bunku v mojom mozgu. V okamihu si premietam všetky udalosti včerajška, no nedokážem spomenúť na to, že by som mu niečo také povedal.
„Kedy?“ pýtam sa, odpoveď však prichádza sama.
Keď sme pili.
„Keď sme pili. Musíš si to pamätať, inak by si nezavolal.“
„Nepamätám, fakt. Čo sa včera robilo?“

Začínam mať zvláštny pocit. Tento rozhovor som už zažil.
Asi to bol sen. Musel to byť sen.
Dnešok sa mi sníval.
Alebo sa mi len sníva...

„Dal si si toho dosť... my všetci vlastne... a okolo jedenástej si mi povedal, že nepôjdeš do školy, že mi teraz zavoláš, aj keď si nevedel, prečo.“
„A čo test?“
„Mali sme zastupovanú hodinu, učiteľ nebol vôbec v škole a nijaký test pre zastupujúcu nenechal. Som myslel, že to vieš, keď si nebol v škole a neučil sa naň.“
Potešil som sa, asi sa to vyjasnilo. Za normálnych okolností by som sa zbytočne učil, a nezažil nič z tohto.
„Ďalej si tiež nič nepamätáš keď sme boli spolu?“ pýta sa kamarát cez telefón.
„Robil som niečo?“
Prosím nech nie.
„Zabával si sa na tom, že ti rodičia zatrhnú vychádzky, vraj to tak bude lepšie.“
Počujem, ako sa na druhej strane smeje.
„Tak opitý som byť nemohol. Domáce väzenie neni smiešne nikdy.“
„No včera zjavne bolo. Ale to nie je všetko, zrazu si ukázal cez celý bar na stôl, kde sedelo zopár báb a povedal, že so sestrou jednej z nich sa zajtra budeš olizovať. A tiež si Tomymu poradil, aby za ňou šiel, že nemá čo stratiť.“
„A?“
„Keď kamarátky tej baby odišli, ostali len oni dvaja, aj keď sme my ostatní odišli. A stále si opakoval, že sa s jej sestrou budeš lízať. Nič iné, len toto dookola.“
„Povedal som kedy?“
Ako šokujúce odhalenie v nejakej detektívke, keď na konci hlavná postava pospája všetky súvislosti dokopy a odhalí celý prípad. V hlave odočítavam stotiny do vyvrcholenia deja.
„Že vraj hneď potom, ako so mnou dotelefonuješ. Bol si si...“

Kiežby som ten hovor zrušil skôr. Práve som sa dozvedel, ako sa film skončí, no ja som ho chcel až do poslednej minúty pozerať so zatajených dychom, netušiac, čo príde.

„Čo si sa dozvedel?“ Jej slová sa mi zdajú na míle vzdialené. Vôbec som nechápal, čo sa deje, nové zistenia ma doslova vytrhli z tohto sveta.
Môj pohľad na ňu hovorí za všetko. Vie, že som niečo dôležité zistil.
„Máš sestru?“
„Áno.“
„Kde bola včera?“
„Bol si s ňou? Čo je s ňou?“ Pýta sa so šokovaným výrazom. Avšak pochybujem, že myslíme na to isté.
„Neviem, ale isto sa nič zlé nestalo.“
„Prečo si sa to potom spýtal?“

Ako som mohol včera niečo také povedať, keď necítim, že by som to mal urobiť?
Práve naopak.
Moje srdce a rozum sa stretli s úplne opačnými názormi a teraz majú ostrú výmenu názorov. Vlastne i moje srdce sa medzi sebou búri.
„Nepamätám si to, ale hovoril som, ako sa s jej sestrou budem dnes bozkávať.“
„A prečo sa ešte nie?“ V hlase jej počuť obrovskú túžbu, neviem, ako dlho ju v sebe už drží.
„Pýtam sa sám seba, prečo áno.“
„A prečo nie?“ znova sa spytuje tónom, ktorý používame, keď sa niečoho dožadujeme, keď nám je niečo odopreté.
„Cítim, že to niečo zmení.“
„A keby si to necítil?“
Každú sekundu čakám, že sa na mňa vrhne, že strávime zvyšok dňa jeden s druhým.

Všetko je hore nohami.

„To si obaja vieme domyslieť. Aha, práve som sa dozvedel, že včera večer som v hĺbke duše vedel, čo sa dnes stane, no to, že sa pobozkáme ide úplne proti mojej intuícií.“
„To necháš svoju intuíciu, aby s tebou zachádzala ako s bábikou? Použi vlastný rozum, vlastné srdce.“
Chvíľu sme ticho, napadá mi tisíc spôsobov ako odpovedať, že neviem vybrať ten správny. Otváram ústa, chcem niečo povedať, no ona ma predbieha.
„Kašli na to. Pripadá mi to ako v hádke medzi partnermi.“ smutne sa zasmeje.
„Ja len že... keby si vedela, ako sa cítim, keď si mám vybrať medzi dvoma opačnými možnosťami.“ Odpovedám znepokojene
„Tak si vyber. Po dvoch hodinách, čo sa poznáme sa naše cesty buď rozídu alebo spoja do jednej. Vyber si.“
Prichádza ku mne bližšie, na vzdialenosť niekoľkých centimetrov, až cítim jej vôňu. Jej cieľ však nie sú moje pery. Je to to najkrajšie a zároveň najsmutnejšie objatie, v akom som sa kedy ocitol.
„Vyber si.“ Šepká mi do ucha.
Nežne mi dáva pusu na líce. Moje srdce bije ako zmyslov zbavené.
Nato sa otáča a bez slova odchádza smerom, akým sme prišli.
Preč.
Do neznáma.

A ja len stojím, neschopný jediného slova.
Vyše dvesto metrov odo mňa, no stále ju dokážem skvele rozoznať.
Keď sa úplne stratí, sadám si na najbližšiu lavičku. V hlave si opakujem jej slová.
„Ako s bábikou.“
Je to prvýkrát, čo chce moje srdce dve veci naraz. Chcem niečo, čo mi intuícia neradí, no tiež ani nehovorí, čo sa stane ak dnešok premrhám.
Hlas srdca ma nikdy nesklamal, prečo ho zrazu nepoclúchnuť?
Prečo ho poslúchnuť? Toto je niečo výnimočné.

„Zachádzala ako s bábikou.“
Nie je to hlas srdca, je to hlas intuície. Hlava, srdce a intuícia, a práve teraz sa prvé dve proti nej spojili.
Nasledujúce minúty premýšľam o všetkom, čo môžem zažiť, ak sa vyberem za ňou. Keby som len vedel, čo ma čaká, ak tu ostanem. Snívam s otvorenými očami, no nenapadá ma nič lepšie, dokonca nič aspoň z polovice tak dobré.
Môže sa intuícia zmýliť? Ide jej o moje šťastie, alebo šťastie ostatných, o šťastie celého sveta?

Zrazu mi zazvoní mobil. Na displeji svieti „oco“, čo môže znamenať len jediné.
„Áno?“ opytujem sa otrávene.
„Ahoj, vysvetlíš mi, čo robí tá fla...“
Zrušil som ho. Takže mám zaracha, skvele, už ani nemusím chodiť domov.
Keď sa však pozerám na malé čísla značiace dĺžku posledného hovoru, spomínam si na ten krátky záblesk v mysli, hneď po tom, ako som začul zvonenie. Bol to záblesk jej tváre, ona bola prvá osoba, na ktorú som pomyslel. Okamžite som si však uvedomil, že nemáme svoje čísla a predstava sa rozplynula. No ten krátky okamih, keď som na ňu myslel, mi práve otvára oči.

Sedí na vlakovom nástupišti, hovorí mi vnútorný hlas. Sedí a čaká na mňa a ja ju nemôžem sklamať. V momente, ako sa postavím, cítim, že je intuícia opäť na mojej strane.
Zaplavuje ma vlna novej energie.

Dá sa zamilovať na prvý pohľad? Dá sa zamilovať za jednu hodinu?
Ak áno, práve som podstúpil skúšku lásky. Celé to bola len skúška, či som ochotný sa pre ňu vzdať niečoho zo svojej budúsnosti.
Uspel som.

Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Príbeh o intuícií, posledná časť

Komenty k blogu

Horúce!