Príbeh o intuícií, štvrtá časť

Pozriem sa na hodinky – je presne desať hodín.
„Niesi hladný? Pretože ja áno, od včera večera som skoro nič nejedla.“
„Od vč- ...od kedy? A to si doteraz nič nepovedala?“ pýtam sa šokovane.
„Nemyslela som na to, veď to neni vážne.“
Smiech.
„Len... pozri sa naokolo.“
Práve sme sa z ulice dostali na veľké námestie. Rozhliadam sa a vidím asi tucet pizzérií, barov a stánkov s občerstvením. Zrazu si aj ja uvedomujem, že niečo do seba potrebujem dať.
„Tam, tam, tu hneď vedľa a ešte zopár za nami...“ ukazuje a ja sa pozerám za jej prstom „no kde pôjdeme? Chceš pizzu?“
Váham.
„Vyber to najlepšie miesto, dokážeš to?“ pýta sa ma.
„Väčšinou, toto je ľahko predvídateľné.“

Asi o minútu som pocítil, že jedna z pizzérií zopár desiatok metrov za nami bude tá najlepšia voľba. A naozaj, už po prvých sekundách od prejdenia prahu sa nás oboch zmocnil akýsi zvláštny pocit, pocit krásnej rodinnej a pohodovej atmosféry. Všetko, hlavne nápoje navyše ponúkali za prijateľnú cenu, nijaké euro za dva deci obyčajného džúsu.
„Ako píšeš testy? Predovšetkým otázky s možnosťami.“
„Pri nich sa snažím srdce ignorovať, a používať radšej hlavu.“ Odpovedám, keď sa obaja usadíme ku stolu.
„Predstav si to, samé jednotky. Nikdy ťa to nelákalo?“
„Nie je to tak jednoduché“ smejem sa.
„Prečo?“
„Okej, dám ti otázku: Ako sa volám?“
Vidím, ako práve stratila reč. Má otvorené ústa, no jazyk jej leží až niekde ďaleko v hrdle.
„A o to presne ide. Ani srdce samotné si nevie vymyslieť odpovede na otázky tohto typu. Ak by si sa ma v šiestich rokoch opýtala na hlavné mesto štátov, nevedel by som ti odpovedať. No keby si mi dala na výber 10 možností, vybral by som Washington. Ak som nikdy nečítal ani nevidel Pána Prsteňov, neodpoviem ti, keď sa ma spýtaš na Froda. Ale daj mi zoznam všetkých ľudských... vlastne hobistkých vlastností a ja ti vyberiem tie správne. Tak to funguje. Preto by som o výhode moc nehovoril.“
„Ale aj tak, sila rozhodnutia je viac než nejaká písomka. Vieš, čo sa s tým dá dosiahnuť v živote?“
„Áno viem.“ Spomínam si na to, ako som pred pár rokmi pomohol rodičom vyhrať dvadsaťtisíc korún v športke. Spomínam si, ako som pozerával Milionára a vždy tipol správnu odpoveď. Spomínam si, ako som unikol istej smrti, keď som odmietol, aby ma kamarát odviezol na jeho novej motorke.

Prichádza čašníčka a my si objednávame klobásovú pizzu a dve kofoly. Je veľmi milá, nepochybujem, že som vybral dobré miesto.
„Ako sa volám ja?“ opýta sa ma hneď po tom, ako sme znova sami.
„Neviem, mien je predsa kopa. Pokiaľ nemáš také, ktoré nepoznám, je šanca, že na to prídem.“
„Ale ty nechceš, však?“
„Nechcem. Stále si pre mňa pekné, milé, kamarátske dievča.“
„A neznáme, to je najdôležitejšie.“ Dodáva s úsmevom.
Jeden druhému sa pozeráme do očí, no ten jeden chvíľkový pohľad je významnejší než tisícka slov. Vyjadruje, ako sme nesmierne radi, že sme sa stretli, no zároveň že sa už neuvidíme, že navždy pre toho druhého ostaneme neznámom.
„Len jedno krásne dievča, ktoré z môjho života zmizne rovnako rýchlo, ako prišlo“ opakujem, spočiatku robiac krátke odstupy medzi slovami.
„S nástupom noci zanikne ako slnko a namiesto nej príde len tma.“ Dodáva ona.
„Slnko zapadá postupne, trvá dlho, kým sa so zemou rozlúči. A ani noc netrvá večne, o pár hodín svieti opäť.“ Snažím sa ju opraviť „Ale pekný pokus o metaforu, to s tmou sa mi páčilo.“
„Ďakujem, sľúbim ti, že ešte dnes vymyslím takú, ktorá sa na nás dvoch bude hodiť perfektne.“
„Platí“

Pár nasledujúcich momentov ani jeden z nás neprehovoril, len sme mlčky hľadeli buď na seba alebo na ľudí okolo. Neskôr sklopí zrak a ticho sa mi prihovára.
„S tým západom slnka, s tým, že sa to deje postupne, si mi pripomenul môj posledný vzťah.“
„Ten, o ktorom som sa nechcel nič pýtať?“
„Áno. Pretože v ňom to na konci vyzeralo rovnako. Ako keď zapadá slnko alebo dohasína oheň, deje sa to pomaly, postupne.“ V hlase jej bolo počuť smútok, no bol to smútok vzdialený, nepatriaci do prítomnosti. „Spomenula som, že riadenie sa srdcom mi ho zničilo. V skutočnosti sa tým len prestalo pridávať do ohňa drevo, až napokon vyhasol.“
„Čo sa stalo?“
„Tak trochu som ho podviedla... neviem odkiaľ to prišlo, ale zrazu som nemohla prestať myslieť na iného...“
„Niečo si si s ním začala napriek tomu že si stále ľúbila toho prvého. A ten druhý ťa potom nechal.“
„Niečo také. Keby som sa bola riadila rozumom, nič by sa nestalo, len by som čakala, kým ma tá chvíľková túžba po inom prejde.“
„Ale keď ťa nechal, prešla ťa okamžite, však?“ spytujem sa.
„Áno, no to k môjmu priateľovi už nebolo ako predtým. Aj som sa mu s tým priznala a pochopil to, u mňa sa však nejaký cit vytrácal.“
„Chápem.“
Napadlo mi objatie, utešujúce slová, čokoľvek, len aby na to už nemyslela. Avšak ona sa opäť usmiala. Bol to úsmev vyjadrujúci, že je všetko v poriadku a zlé je minulosťou.
„Tak čo, spokojný?“
„Nemusela si to hovoriť.“
„Ale ja som chcela, skôr či neskôr by k tomu prišlo aj tak. Ten náš rozchod trval i mesiac, neviem kedy sme si konečne uvedomili, že to nemá šancu.“
Na pár sekúnd sa odmlčí, no potom radostne zasmeje: „Keby sa to nebolo stalo, nikdy by som sa nedozvedela, že moja dobrá kamarátka sa so mnou bavila len aby sa dostala k mojej láske. A len čistou náhodou som sa to dozvedela. Čistou náhodou som zistila, čo všetko si o mne tá krava po celý čas myslela.“
„Mala si ju za dobrú kamošku?“
„Áno, ale bez toho by som sa tu dnes neocitla. Po nej som sa pohádala s rodinou a znenávidela celý svet. Len obyčajné vybíjanie zúrivosti, nešlo o nič vážne, no vtom momente som neuvažovala. Ráno som sa zobudila s rovnako hroznou náladou a potrebovala som ešte nejaký čas na prevetranie hlavy.“
„A preto si tu.“
„Preto som tu.“ Hovorí so smiechom. "Dnes ráno mi muselo riadne prepnúť, inak by som na ten vlak nenasadla."

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu