Poznám ju len hodinu, a už cítim, že rozlúčka ma bude bolieť.
„Povedz mi viac o tom šiestom zmysle, či čo to vlastne máš.“
Práve sme kráčali podchodom von zo stanice, v ústrety veľkému mestu. Zvyšok cesty vlakom prešiel ako voda. Nepreberali sme tie trápne témy, o ktorých sa ľudia rozprávajú, aby sa spoznali. Nijaké „ako sa voláš“, „odkiaľ si“, „kde chodíš do školy“. Nijaké vzájomné snahy polichotiť si či spraviť čo najväčší dojem. Stačilo nám, že sme boli úprimní, nevideli sme význam vo všetkých tých spomenutých zbytočnostiach.
„Nerád používam spojenie „šiesty zmysel“, spomínam si pri tom na ten film s Brucom Willisom.“
Znova sa smeje. Ako to len robí, že všetko vníma tak voľne a sviežo?
„Keď som ho prvýkrát videla, bola som ako prikovaná ku gauču. Rozhodne by som to nepozerala niekedy v noci a navyše sama, tá atmosféra desí.“
„Najhoršie na ňom je, že ho musíš vidieť dvakrát, druhý krát aby si ho pochopila. Mám také filmy rád, prinútia ťa zamýšľať sa a často v nich každým ďalším pozretím nájdeš nové a nové veci. Máš filmy rada? Myslím to, či vyhľadávaš hlavne tie kvalitné a sleduješ ich očami kritika, nie tupého diváka, ktorému televízia už dávno vymyla mozog.“
Vyšli sme po schodoch na ulicu. Je niečo po pol desiatej, okolie je na túto hodinu celkom rušné, možno to však robí len hluk z áut za nami, premýšľam. Nejak ma to všetko chytilo, hlboko v predstavách som čakal na úplne tiché mesto.
Obloha je sivá, rovnako sivá, ako bola, keď som na ňu hľadel naposledy. Už týždeň som nevidel ani kúsok toho modrého, bezoblačného neba. Možno by sa mi nálada zlepšila, keby snežilo, veď je predsa január, no namiesto toho len celé dni prší. Ak chcem čítať knihu, o tretej popoludní si musím zasvietiť aby som na písmená videl. Tá obrovská masa vody nad našimi hlavami ma núti cítiť sa ako v Mordore, kde nikdy neprenikne slnko a kde sú dni rovnako tmavé ako noci.
„Páčia sa mi filmy so šťastným koncom, filmy, ktoré sú o ľudských vzťahoch, kde môžem vidieť, aký je život krásny.“ Hovorí po chvíli, keď sa trochu vzdialime od hlučnej cesty a podchodu. „Také tie milé filmíky, ktoré ťa pohladia po duši zakaždým, keď ich pozeráš“
Prešli sme asi sto metrov, kým dohovorila o tom, čo pozerá rada, a čo naopak neznáša. Pomaly zisťujem, že toho máme veľa spoločného, hlavne spôsob premýšlania.
„Predpokladám, že nad tým často filozofuješ.“
„Popravde, áno. Áno, často sa zamýšľam nad životom. Nad podstatou života, ľudí, vzťahov... hlavne lásky, tú ale nepochopím nikdy.“
„Keď hovoríme o láske, prečo si prišla o chlapca?“ Napadlo ma v tej chvíli „Ale nemusíš odpovedať, pokiaľ nechceš.“
S úsmevom sa na mňa v chôdzi obrátila a z očí do očí povedala: „Aj keby som ti neodpovedala, nedal by si mi pokoj, kým by som to nevyklopila.“
„Nie, naozaj, ak o tom hovoriť nechceš, nechám to tak.“
„Ale zaujíma ťa to. To s tým, že nemusím odpovedať ľudia vravia, aby vyzerali, že ich ten veľký problém až tak nezaujíma. Nechcú toho druhého akože nútiť aby im to povedal, ale zaujíma ich to viac, než všetko ostatné.“
„Dobre, je mi to jedno. Nechám tvoj príbeh lásky, spokojná?“
„Ty sa k tomu ešte vrátiš, stav sa.“ zasmiala sa „Ale vieš, čo by som rada vedela ja?“
„Čo.“
„Či ti za ten čas, ako sme spolu srdce ani raz nepovedalo, že ma máš pobozkať alebo niečo také.“
„Priznám sa, že nie. Keby áno, tak by som to urobil takmer okamžite, nikdy nevidím význam to odďaľovať.“
Napadá mi, či sa to v priebehu dňa skutočne nestane, možno len čakám na správnu príležitosť.
„To je divné. Mám na mysli, prečo sme potom spolu? Veď čo chlapec a dievča obyčajne spolu robia? Nemyslím si, že ťa tu osud poslal len aby sme sa rozprávali.“
„Ja viem, musíš sa s tým zmieriť.“ Poznamenám som so smiechom.
„Čože? Nie, mne o to nejde. Nechcem sa s tebou bozkávať, no prišlo mi to divné, že tu len tak kráčame, že sa nik o nič nesnaží.“
„Ale keby som sa na teba z ničoho nič vrhol, nebránila by si sa.“
„Nie.“ Odpovedá. Vidím, že sa trochu červená, že sa hanbí.
„Priznám sa, že ani mne by to nevadilo, si predsa pekná... no cítim, že by to istým spôsobom nebolo správne. Nedokážem na viac odpovedať.“
Pár metrov ideme bez slova, potom jej na tvári vidím úsmev .
„Čo sa stále deje, že sa začneš usmievať?“
„Tá úprimnosť.“ Úsmev jej prerastá do hlasného smiechu.
„Ja viem.“
„Ale je to tak absurdné. Veď bože ...“
Obaja sa ešte chvíľu smejeme. Na jeden okamih ma napadá, či to celé neni stále sen. Či stále neležím vo svojej posteli a tá fľaša len čaká, kým spadne a zobudí ma. Myšlienka sa však stratila skôr, než som ju stihol prehodnotiť.
„Už ťa niekedy napadlo svoju intuíciu neposlúchnuť?“ Pýta sa.
„Zopár krát, keď som o nej ešte moc nevedel.“
„A ako to dopadlo?“
„Nijako, žil som ďalej, no nestalo sa to, čo sa mohlo stať.“
„A nikdy si sa nedozvedel, čo by v opačnom prípade bolo?“
„Nie. Niekedy o tom rozmýšľam.... čo všetko som mohol zažiť.“
„A koľkokrát ťa to zaviedlo ku nejakej babe?“
Začínam v mysli pátrať po všetkých dievčatách, aké som stretol. Okrem pár známostí typu „obaja vieme, že dnes sa vidíme prvý a posledný krát, tak si to aspoň riadne užime“ mi však nenapadalo nič.
„Nikdy tak rovnočiaro ako dnes. Vždy sa to dievča objaví až po nejakom čase, ako rozhodnutie urobím.“
„Dobre. Ale povedzme že...“
„Nehovorme o tom.“ Preruším ju, dobre viem, čo sa chce spýtať. Takto by ma nakoniec prinútila kašlať na reč srdca.
„Ako si želáš, pán jasnovidec.“
Opäť ten jej smiech.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
94lil
8. 8.augusta 2010 20:33
hmm nuti ma to rozmyslat.co ak by sa naozaj mal clovek riadit intuiciou,len tazko sa to rozlisuje co to vlastne je ale mozno by sme boli stastnejsi,co ak...?
Napíš svoj komentár