Čože, o čom hovoríš?
Metafora. Snažím sa obrazne vyjadriť svoje obdobie. Už som ti o tom musel hovoriť, neviem kedy, ale isto.
Párkrát...dávno. Ale to už prešlo, nie? Čo to má spoločné s týmto?
Nie že spoločné, ono je to totiž to... heh, to isté. Za posledných vyše šesť týždňov som nikomu nepovedal, že sa mám dobre. Už šesť, to je mesiac a pol, každému, kto sa ma spýta, ako sa mám, odpovedám, že zle. Celé zle proste. I keď sa práve vtedy smejem, to je tá zvláštna vec.... Vtipná.
Skús sa ma to niekedy spýtať, túto otázku vždy vynechávame... z nejakého dôvodu, nezdá sa ti?
Zdá, tak ako sa máš
Hrozne. Hrozne, hrozne a ešte razhrozne. Spýtaj sa ma prečo a ja ti odpoviem, že ti to nemôžem povedať. Jedného dňa isto, no práve teraz nie.
Prečo?
To sa ma pýtajú vždy a vždy im poviem, že to je tajné. Sorry, ale ešte o tom nechcem hovoriť.
Ale už si raz začal. O čo ide? Neotváral by si tému, keby si o nej nechcel hovoriť.
Máš pravdu. Heh... keď som už raz začal... a to len úplne obyčajnou vetou, ktorá sa na prvý pohľad nemá s ničím súvis.
To je vec, ktorú som si uvedomil, že ak sa hanbíš alebo bojíš o niečom hovoriť... myslím rozhovor medzi štyrma očami. Myslím dôverný rozhovor, niečo, o čo sa chcem s tým druhým podeliť súkromne... no tak vtedy často nevieš nájsť slová, ktorými by si začala. Vieš, o čom hovorím?
Asi nie, čo? Podľa tvojho výrazu nemáš ani tušenia o tom, čo hovorím.
No ani nie...
Tak si predstav situáciu... hmm, dajme tomu, že si šialene zamilovaná do chalana...
Smejem sa.
Hovorím predstav, nech je to akokoľvek vzdialené realite. Takže... ehm, no a nedokážeš nájsť odvahu mu to povedať. Hľadáš tú správnu príležitosť, hľadáš ju a keď sa v nej konečne ocitneš... trebárs tu za stolom, s tým, že ja som ten chalan... keď sa v nej konečne ocitneš, nevieš, ako do toho ísť. Hmm... povedzme, že z jeho strany ide len o obyčajné kamarátstvo, povedzme, že netuší nič o tvojich skrytých citoch. Čo by si v tej situácií robila? Povedala mu to? Odmysli si všetkých ľudí v okruhu piatich, šiestich metrov, predstav si len seba a jeho.
Asi áno., skôr by záležalo na okolnostiach.
Okolnosti by boli také, že si na pokraji duševného zdravia, že každú sekundu života sa pýtaš sama seba otázku "mám, nemám šancu?"... alebo, že ako bude vaše kamarátstvo fungovať potom, ako si u neho zlomíš srdce. Po tom, ako sa dozvie o tom, čo k nemu cítiš. Predstav si, že každou minútou sa zvyšuje tvoja túžba... tvoja potreba povedať mu to. Máš to?
Fest komplikovaná situácia, znie to hrozne, že? Nik z nás by to asi nechcel zažiť na vlastnej koži.
Ja by som sa asi zabila... toto riešiť? Čo si...
Čo už, musel som dať riadny príklad.
Takže, ako by si začala? Rovno na vec? Rovno, z ničoho nič "ľúbim ťa"?
Neviem, bol by v tom nejaký rozdiel? Keď to povieš rovno a rýchlo, zbavíš sa záťaže. Urobíš to bez premýšľania a zbavíš sa stresu, nie? Pomaly by som nemohla.
OK, takže ja sa ti teraz priznám, dobre? Celý ten čas hovorím o tebe, ten príklad je o tebe, len som vymenil pohlavia... čo na to povieš teraz?
Počkať... ako ty... a do..? Veď...
Vidíš? Ako si šokovaná. Predstav si, že by som to myslel vážne. Ako keby ťa niekto oblial ľadovou vodou... ako keby ti o polnoci zatrúbil nejaký fest silný klaksón nad posteľou.
Ale už to nikdy nerob! Máš pravdu s tým šokom... s celým tým pocitom, no nestane sa náhodou to isté, keď na to pôjdeš pomaly?
Niekedy by som to rád zistil. Nie že hneď teraz, ani zajtra, no... heh... jedného dňa.
Máš to komu povedať?
To som nepovedal, nedomýšľaj si. Ináč som úplne odbočil od témy, chcel som povedať o tom, ako som si uvedomil, že presne v takýchto situáciach, keď na to chceš ísť pomaly a nemáš odvahu začať... že je najlepšie povedať niečo, čo s tým na prvý pohľad nesúvisí. Taká veta z teba pôjde jednoduchšie, a k tomu si ešte vytvoríš priestor, aby si sa k veci dostala tak, ako uznáš za vhodné... tvojím tempom.
A nakoniec z toho bude aj tak fail
Čo vieš? Ja sa riadim tým, že vždy je nejaká šanca, aj keď sa nezdá. Veď aha... teraz som už asi len tisíc metrov nad zemou, no stále verím, že moji schopní piloti tú mašinu vyrovnajú, aby sme nehavarovali. Lebo ak spadnem, bude mi trvať dlho... fest dlho, kým sa opäť poskladám.
Stále mi nepovieš, prečo ste stratili výšku? Niečo do vás narazilo, zlú náladu si sám spôsobiť nemôžeš.
Nemôžem.
Tak potom? Ja by som ti to povedala.
Nejde o teba, viac ti nepoviem.
Aha, deväťstodeväťdesiatdeväť metrov nad zemou, už čoskoro padnem a garantujem ti, že ten náraz budeš počuť aj keď budeš päťdesiat kilometrov odtiaľto.
Vieš vlastne, aký hrozný to je pocit? Keď stále hovoríš o niečom a ja neviem, čo to je. Povedz, prosím...
Čoskoro, sľubujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucyly
17. 3.marca 2010 19:35
krásne si to napísal
Napíš svoj komentár