Dobre, možno to trochu preháňam. Tento blog je totiž nie o vás, ale o mne a mojom srdci.
Open my chest and rip my heart out. Stab it. Cut it. Do anything you need to make it forget.
To make me forget about my feelings, that"s the only way to save me.
Please.
Because it hurts.
Hej bolí to, kriste. Respektíve bolelo. Už na začiatku som presne vedel, čo sa stane, no napriek tomu som nemohol robiť vôbec nič.
Je to rovnaký pocit, ako keď sa na bicykli bez bŕzd rútite dole kopcom oproti múru. Viete, že to dopadne zle, avšak svojmu osudu nemôžte za nijakú cenu zabrániť. Možno sa vám podarí nohami trochu spomaliť, možno vás zachytia priatelia, no ani tým sa nepodarí vás udržať a skôr či neskôr vás znova pustia dole svahom.
Tresk. Tým sa to všetko končí a nasleduje obdobie dlhej regenerácie. Celé dni len vy a posteľ, nijakí ľudia, nijaký kontakt.
Mimochodom, hovorím o nešťastnej láske a zlomenom srdci. Neviem, či nezainteresovanému človeku predchádzajúce vety dali nejaký zmysel, preto radšej polopatisticky vysvetlím, o čo tu ide.
Tým nárazom do múru sa to všetko vlastne len začína. Dovtedy je každý zdravý a plný života. Ide len o to, či sám seba na tom pokazenom bicykli videl, či vedel, že sa rúti v ústrety smrti.
Mnohí to totiž nevidia. Sú zaslepení, pomätení. Netušia, čo ich čaká, že ten ich pekný pocit je len v ich sne a čoskoro, keď sa z neho prebudia, sa všetko zmení na nočnú moru.
Bez akéhokoľvek varovania im múr rozbije ideály a všetky radosti života pokryje prachom. Preberie ich zo svojich uletených predstáv a ukáže, aký je svet v skutočnosti. Uvedomia si, že od začiatku to malo takto dopadnúť, oni to však pre svoju posadnutosť ísť za cieľom nevideli.
Všetky ich sny a nádeje sa v okamihu rozplynú a im nezostane nič, než prázdnota. Pocit skleslosti a depresie.
Ja som ten múr videl. Avšak i napriek všetkým varovaniam som z bicykla nevyskočil, kým som bol hore, kde je svah mierny a kde by som bez problémov vyskočil. Nie, ja som sa bezhlavo rútil dole v nádeji, že kamenná stena zmizne a ja bez jediného škrabanca prefrčím ako víchor a niekde dole, na rovine, zastavím.
Škoda, nevyšlo mi to.
Som až príliš naivný.
Vytrhnite mi srdce, len tak budem môcť znova žiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
barbizonka
29. 5.mája 2010 10:21
pekné
Napíš svoj komentár