Vladenka: Denník Evelyn

Chcela by som povedať, že to nie je rozhovor ale vety písané v " " znamenajú, to čo písala ona do svojho denníka. Takže tam budú normálne vety ale v uvodzovkách a tie sú vlastne to, čo ona napísala do svojho denníka.

"To je krása! Je to proste nádherné. Ani neviem popísať, čo všetko je ľudskému oku také vzdialené a pritom také bllízke."
Evelyn sa so svojou posádkou plavila už niekoľko mesiacov. Narazili na množstvo ostrovov odkiaľ si vzali zásoby na ďalšiu plavbu ale ostrov, ktorý tak hľadali nikde nebol. Ostrov, o ktorom si každý myslel, že je to len vymyslený príbeh sa teraz už zdal ako len príbeh a nie skutočnosť. Každý z posádky už strácal akúkoľvek nádej a mnohí zostali na ostrovoch a už v plavbe nepokračovali. Iní sa pridali pretože verili, že ostrov je skutočný. Mnohí svoju voľbu oľutovali ale Evelyn nie, Evelyn verila, že ostrov je skutočný a že sa jej ho podarí nájsť skôr či neskôr.
"Plavíme sa už mesiace, našli sme množstvo ostrovov kde bol život ale neboli zaznačené na mape a tak sme ich zaznačili aby sme to mohli doma ukázať a presvedčiť všetkých o tom, že život nie je iba v našej krajine ale aj niekde v rozsiahlom oceáne. Premohla ma únava. Dochádzajú nám zásoby a pred nami nie je žiaden ostrov kde by sme mohli zakotviť a nabrať nové sily a odhodlanie. Ak čo najrýchlejšie nenájdeme nejakú pevninu obávam sa, že nebude dostatok zásob pre všetkých. Budeme musieť opäť obmedziť potravu a pitnú vodu. Už prešli hodiny, dni, týždne ba dokonca aj mesiace a všetko je bezvýsledné. už je noc. Hviezdy sú tu také jasné ako nikde na Zemi. Aké sú krásne. Nie je tu nič ani len vtáčik letáčik alebo aspoň mucha, ktorá by nám dala vedieť, že nie sme stratený na opustenom mori. Sú tu s nami len tieto hviezdy a tie nám nepovedia nič, iba to, že už je opäť koniec dňa a my sme nič nenašli. Každý už teraz spí. Ja jediná som na palube a snažím sa ako tak riadiť loď. Už je neskoro a ja som nesmierne unavená. idem si ľahnúť a pokúsim sa zaspať. Možno sa mi to aspoň na okamih podarí."
Ďalší deň ráno a Evelyn aj so svojou posádkou dnes plávajú na mori druhý mesiac. zásoby sú takmer vyčerpané a vodu už musia riediť z oceána. Konečne narazili na pevninu. Každý zoskakuje z lode a ide hladať zdroj pitnej vody a neja, ké jedlo. celá posádka sa rozdelila na skupiny a hľadá. Evelyn zostala na lodi. Stále a stále si prezerá všetky mapy a hľadá bod spojenia kde by mohlol byť ich cieľ. Posádka našla nejakého muťa. Je celkom spálený a zarastený asi je tu už veľmi dlho. Evelyn sa o neho okamžite začala starať. Povedal jej, že aj on patril k výskumu, ktorí hšadal ostrov ale ich loď sa prevrátila a on je jediný kto prežil.Neskôr Evelyn vo svojej kajute opäť píše do svojho denníka.
"pozerám sa cez okno na otvorené more ale vidím iba ako na seba narážajú vlny. Hrajú sa s nami. unášajú nás nevedno kam. Loď sa nedá ovládať a tak sa necháme unášať prúdom. Konečne máme dostatok jedla. Musela som ho poriadne pretriediť, pretože neviem kedy narazíme na ďalšiu pevninu ak vôbec narazíme na niečo. Každý je hladný a vodu využívame len minimálne. Aby sme šetrili vodou snažíme sa získať pitnú vodu z oceánu. Darí sa ám to aj keď je to ukrutná práca. "
"Je opäť ráno ale už je to ráno piateho mesiaca. zásoby ešte sú ale už je toho minimálne. Asi pomreme od hladu. Ostrovy nikde. Dokonca ani necítim kde by mohol byť príliv alebo odliv. Vlny nás opustili. Je bezvetrie a loď uviazla. Snažíme sa aby sme sa pohli aspoň o kúsok. Hýbeme sa. Je to minimálne množstvo ale aspoň nestojíme. Konečne začal viať vietor. Ale čo je to? ? Preboha toto nie je možné. Začala slabá výchrica. More sa začalo svíhať a teraz sa tie vlny čo sa s nami nedávno hrali premenily na zúrivé vlny, ktoré by nás najradšej zniesli zo sveta. Čo sa to deje? Oni nás niekam unášajú. Loď je úplne yšialená. Nedá sa ovládať sme bezmocní nevieme čo máme robiť, nedá sa nič robiť. Ako je to možné veď to prišlo tak náhle. je to neuveriteľné. Každý je skrytý. Palubu každý opustil. More je stále bláznivejšie a bláznivejšie. Čo teraz? Je to koniec našej výpravy. Skončíme všetvia na dne oceána. Pochovaný milióny metrov pod morom bez toho aby sme mohli povedať už je náš čas? ! Čo sa to deje. Na niečo sme narazili. Čo je to? Áno je to pevnina. Nikto nevystupuje na palubu more je stále príliš surové a nevieme či nás neodveje preč. Už sa tíši. Pomaly všetko prestáva. To nie je možné. Ono nás nechcelo zabiť ono nám pomohlo."
Pevnina. Konečne nádej. Evelyn aj s celou posádkou zoskakujú z lode a pozerajú sa okolo seba.
"PEVNINA! ! ! Tá krása. Pôda pod mojimi nohami je taká neuveriteľná. Konečne. Už som verila v najhoriše a teraz toto. Tá krása. Pôda, stromy. lesy, kríky, kvety a hlavne pevninský vzduch. Och Bože ten vzduch je nádherný. Ostrov skrytý v mori pokadaný za obyčajnú rozprávku, neobjavený milióny rokov a ja som ho našla. Konečne.Krása z celé ho sveta sa zoskupila a prejavila sa tu v tomto raji. To prekrásne miesto nazývané ATLANTÍDA. "

Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Denník Evelyn

2 komenty k blogu

Horúce!