Toto prináša jar: Na chodník nejaký dobrodinec napísal nápis: MÁJOVKY. Pod nápisom šípka ukazovala do tŕnistého húštia. Že by naozaj? A vtrepal som sa do húštia, ako sa na idiota patrí. Tam bola tabuľka s nápisom: Je tu hovno, nie májovky. A skutočne, bolo tam hovno, stál som v ňom. Ale o tom som ani nechcel. Ide o iné.
V diaľke som v ďatelinovom poli uvidel zajaca, ako beží, čo mu sily stačia. Že by líška? Za bieleho dňa? Vôbec nie, bežal za zajačicou. Mám taký ten mikrofón, čo sa ním počúva do diaľky. Nastavil som maximum a už to išlo.
„Nazdar! Kam valíš?“ počul som zajačicu, ako ho oslovila prvá.
„Áále,“ prehodil on ledabolo. „Náhodou idem okolo, že čo sa ako deje.“
„A čo? Deje sa niečo?“
„Nič, ani prd,“ odvetil zajac. „A ty?“
„Však čo ti budem hovoriť,“ vzdychla zajačica. „Motám sa po okolí a zháňam nejaké gény.“
„Už si nejaké zohnala?“
„No, pár ich bolo,“ priznala sa zajačica.
„Tak teraz dostaneš odo mňa konskú dávku,“ riekol on a skočil na ňu, len tak vyšíval!
Vypol som mikrofón, toto počúvať nemusím. Láska je veľká, hovorím si a započúval som sa do trilkovania škovránka. Kúsok ďalej bol iný škovránok a snažil sa toho prvého prehlušiť. Zapol som mikrofón, akože o čom to je, a veru, diali sa veci!
„Ideš z môjho územia, ty hovädo!“ riekol jeden.
„Z akého tvojho územia, ty úbožiak. Mne sa tu darí už niekoľko generácii, vychoval som tu kopu mladých a ty, odkundes nenažraný, ma budeš odtiaľto vyháňať?!“
„Trhni si, bol som tu prvý, nemal si sa tak dlho túlať po Afrike.“
„Vylíž mi riť, ty chuj!“
Viac-menej oslovovali sa na diaľku a hoc si vyhrážali rozbitím ciferníka a natrhnutím úsmevu, k fyzickému násiliu nedošlo, ostalo pri trilkovaní. Potom, keď už podľa rečí malo dôjsť ku brutalite, obaja aktéri zmĺkli a zleteli zase do ďateliny, vypočuť si chválu na svoj spev od tej, na ktorej jedine záleží.
„Ale som mu dal, počula si?“ zachytávam zvuk z rodinnej domácnosti. „Nabudúce mu nakopem riť...“
„Bol si úžasný,“ riekla manželka. „Ale teraz už poď!“
No a zase tie zvuky, mľaskavé a pravidelné, len tak perie lietalo. Nuž láska sa nezaprie a gény tečú potokom.
Trocha inak to vyznelo, keď som mikrofón nasmeroval na živočíchov vyššieho vzrastu. V poli sa pásol srnec a tiež akoby náhodou, šteloval si to do zadných partii jednej srny. Furt ho mala za zadkom, nech sa otáčala, ako chcela.
„No čo je, čo je? Nevieš, kedy máme ruju?“ riekla srna.
„Vybodni sa na ruju.“
„Miláčik, z toho nič nebude.“
„Si nejaká vadná, však by si mi pre jeden krát mohla dať aj mimo ruje.“
Srna robila drahoty, akoby bola ešte pannou.
„Si trápny. Sotva zlezie sneh, už sa mi okolo prdelky motáš, však čo si o mne pomyslia? Že som nejaká ľahká. Vieš čo, urob si uzol.“
Srnec to ale nemienil vzdať. Vtom sa odkiaľsi vyrojili ľudia a počúvali ten rozhovor spolu so mnou. Chcel som vypnúť, lenže tá blbosť je digitálna, má dotykový displej, a kdeže ja so svojimi palčiskami, ja keď do toho rýpnem... a vypnúť ani zaboha!
„Kvokni si trošku, nech nás nevidia,“ pokračuje srnec vo zvádzaní a ľudia sa okolo mňa zgrupujú a počúvajú ako najatí.
„Neboj, ja sa raz-dva urobím, nevidíš, ako mi stojí! Bože, ja som tak nadržaný, že by som prefikol aj králika.“
To už som nevydržal a násilím urval dekel na baterkách. Displej zhasol, mikrofón vyšumel a zas bolo fajn a slniečko svietilo. Ľudia na mňa hľadeli ako na maniaka, ako na úchyláka, čo už nevie, kam so svojou potlačovanou sexualitou.
„Ale veď to sú len hlasy jari, vážení, nič viac. Teraz viete, o čom to je. No veď, do videnia a zas niekedy nabudúce.“
Nenápadne chcem ubziknúť, ale tí sa za mnou vrhli ako svorka psov, a len že kde dostať kúpiť taký mikrofón.
„Nuž nikde,“ priznávam. „Vlastná výroba. Troška tranzistorov, zvierací prekladač jazykov... Jaj, ten? No vyrábam ho, nech sa páči, za stovečku. Ale inak stačí iba počúvať, viete? Tomu budete rozumieť aj bez prekladača. Treba sa naučiť počúvať svoj vnútorný hlas a porozumiete aj reči zvierat. Tak do videnia!“
Ostali hľadieť jeden na druhého ako ťulpasi. A snažili sa nájsť ten hlas prírody schovaný pod nánosom civilizácie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár