V tom za ňou niekto zavolal jej meno. Teda, nie meno, ale prezývku. "Lu!" Tak ju volajú len najbližší priatelia. A v momente, ako začula svoje meno-nemeno a jeho hlas, vedela, že ON JE jeden z jej najbližších priateľov. Otočila sa za jeho hlasom. Stál tam a usmieval sa. Ach, ako HO milovala. Vykročila za ním. Mlčky. Iba sa na seba vzájomne usmievali. Pomaly sa k nemu približovala. Už bola úplne pri ňom a chystala sa ho pobozkať, keď vtom...
...ju z toho príjemného nádherného sna vytrhol nejaký hlasný zvuk v jej byte. Prudko sa posadila a snažila sa zaostriť v tme. Chvíľu sedela so zatajeným dychom, či ešte niečo nezačuje, lebo ona vedela, že niečo počula, vždy to vie. Pomaly sa postavila a nečujne otvorila dvere na svojej izbe. Vyšla z nej a po špičkách prechádzala celý byt. Hľadala zdroj hlasného zvuku.
A po piatich minútach ho aj našla. V kuchyni. Kuchynské hodiny ležali rozsypané po celej miestnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Nie zo strachu, proste len tak, z ničoho nič. Vtedy vedela, že sa to stalo znova. Prudko sa nadýchla a pomaly vydýchla, aby sa upokojila. Už tu bol zase. Ten Neznámy, ako ho pomenovala. A ona netušila, čo od nej chce. Len cítila jeho chladnú, temnú prítomnosť...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár