Keď sa dotrápili so stanmi, založili oheň a opekali si. Bavili sa, smiali, spievali a tancovali pri ohni a Lu s Marcom takmer úplne zabudli na ich strašidelné starosti. Ale iba takmer.
Spať išli až takmer o druhej nadránom. Oheň nechali dotlieť a unavene sa došuchtali do svojich stanov. Lu a Marco sotva položili hlavy na poskladané deky, ktoré mali namiesto podušiek a už spali ako zarezaní.
Lu sa strhla zo spánku. Všade bolo ticho a tma, zrejme nespala ani hodinu. Cez tenkú látku stanu dnu prenikalo svetlo z dohasínajúceho ohniska, čo jej predtuchu len potvrdilo. Ale napriek tomu si bola istá, že sa neprebudila sama od seba. Chvíľu načúvala so zatajeným dychom. Vtom sa to oznalo znova. Kroky. A tichý smiech. Žalúdok sa jej stiahol. Napadlo jej, že Marco sa možno vytratil zo stanu a teraz laškuje vonku s Maiou priamo jej pod nosom. Za tú myšlienku sa veľmi hanbila ale posledná vízia sa na nej tak trochu poznačila. Vrhla rýchly pohľad na Marcov spacák a uľavene si vydýchla. Marco tam ležal zababušený takmer po uši a pravidelne odfukoval. Naklonila sa k nemu a jemne mu potriasla plecom.
„Marco,“ snažila sa ho prebudiť. Nič. Znova ním potriasla, tentoraz silnejšie a hlasnejšie ho oslovila: „Marco!“ Stále nič. „MARCO!“ Zvreskla mu Lu do ucha a bez prestania ním mykala. Ani sa nepohol. Keby zreteľne nevidela, že dýcha, myslela by si, že je mŕtvy. Pri tej myšlienke ju striaslo. Doteraz mala Marcovej smrti dosť. Napriek tomu, že si bola istá, že Marco len spí, od strachu jej stiahlo žalúdok a vyschlo v ústach.
Pomaly sa zdvihla na kolená a takmer nehlučne odzipsovala vchod do stanu. Najskôr opatrne vystrčila hlavu, hoci vedela, že robí veľkú hlúposť. Videla dosť hororov, kde na to nerozumní ľudia vždy doplatili, ale teraz už chápala, prečo to robia. Inak sa nedalo, musela sa poobzerať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár