V okamihu, ako sa im oči stretli, vedela, že aj on pozná ju. Všimla si ten záblesk poznania v nádherných ľadovomodrých očiach, ktoré sa takmer skrývali pod hustou šticou čiernych vlasoch. Ach, ako túžila prehrabnúť prstami tie vlasy...
"Ty ho poznáš?" Sykla na ňu Maia, keď videla, ako sa na seba pozerajú. Ona netušila, že je to ON, ten z jej snov. Jasné, už jej o ňom rozprávala, aj jej ho opisovala, ale povedať "modré oči, čierne vlasy a vysoký" je veľmi relatívny pojem.
"Možno," zašepkala jej naspäť. Maia na ňu hodila nechápavý pohľad. Chalan pomaly pristúpil k baru. Lu sa rýchlo spamätala a spýtala sa:
"Ahoj, čo si dáš?"
Bezradne pokrútil hlavou. "Ja vlastne neviem. Len som išiel okolo a zrazu mi napadlo, že sa tu zastavím. V živote som tu ešte nebol..." Celý očervenel a tváril sa, akoby sa mu mala vysmiať, že je úplný blázon. Jej to však bláznivé nepripadalo. No Mai, podľa jej výrazu, zrejme áno...
Lu sa usmiala a vyšla spoza baru. "Volám sa Lucinda. Ale priatelia mi hovoria Lu." Predstavila sa s nádejou, že aj on jej prezradí svoje meno, aby už nemusela trápiť svoje úbohé mozgové bunky. ĎALŠÍ záblesk poznania. V tých prekrásnych očiach.
"Ja som Marcus. Ale priatelia mi hovoria Marco." Podali si ruky. A jej sa konečne uľavilo. Presne to bolo to meno, ktoré mala stále na jazyku. Ale z akého dôvodu sa jej o ňom stále snívalo? Zvláštne, VEĽMI zvláštne. Mala sto chutí spýtať sa ho, čo aj jemu sa o nej sníva, hoci odpoveď už dáááávno poznala.
Namiesto toho sa jej on spýtal: "Chcela by si si niekam vyjsť? Keď budeš mať voľno. Je to zvláštne, ale mám pocit, že presne to musím spraviť. Pozvať ťa na rande. A tiež povedať ti, že mám ten zvláštny pocit pozvať ťa na rande," rozpačito sa zasmial. Ona tiež. S radosťou prikývla. "Jasné!" Súhlasila možno až príliš nadšene. Ale to je jedno, stalo sa. "Končím o tretej. Takže tri desať sa stretneme pred reštauráciou." A venovala mu ďalší úsmev, ktorý sa mu už navždy vyryl do pamäte.
To ona ale nevedela.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár