Neviem, či autor tohto článku to myslel doslovne, a čerpá výlučne zo svojich skúseností, ak hej, je mi to veľmi ľúto.
Ak môžem povedať zo svojich vlastných skúseností, na takýchto jedincov, ľudí, presnejšie napíšem, na takéto veľké deti sa v súčasnosti momentálne pozerám dennodenne. Keď som prvý krát mal možnosť si to vyskúšať v praxi, mylel som si že ujdem oknom.
Len podotýkam, že všetky okná majú také nahrubo nasekané mreže, že keby som aj chcel, neujdem stade . To je preto, aby naši chovanci nevyskočili z okna.
Aj tu, v mojej práci som si uvedomil, a možno sa k tomu spätne ešte niekedy vrátim, aké hrozné je, keď ťa odvrhne vlastná matka, otec, súrodenci, proste všetko to čo máš. Samozrejme, nechcem teraz nikoho súdiť, proste som sa len zamyslel.
Je to pravda. Raz som len tak matne zahliadol jeden list, ktorý písala jedna matka svojmu synovi, ktorý je chovanec nášho ústavu.
Zamyslel som sa, a zároveň som veľmi zosmutnel. Veľmi som ho ani nečítal, lebo som sa bál. Zbytočne budeme rečniť o tom, ako vyzerá pravá láska, keď nechceme ísť do úplného jadra problému. Zbytočne tu budeme mať nejaké plné, či lepšie povedané plané reči o láske, keď všetko chcem vidieť len v perfektnom a dokonalom svetle, keď si budeme myslieť, že človek, o ktorého sa nevieme postarať, a je nám na obtiaž, a môže to byť aj starší príbuzný, patrí do ústavu a podobne, kde sa vlastne o neho postarajú, veď sú to predsa kvalifikované osoby.
Toto chcem pripomenúť, že takémuto človeku vlastne spravíme medvediu službu. Nemáme žiadne zásluhy, to podotýkam. Pripomínam napríklad, že človek, ktorý bez nejakého väčšieho dôvodu sa hanbí zobrať na seba kríž, ktorý je pre neho pripravený niečo ako taká skúška od Boha, nie je ho vlastne ani hoden.
Sú ľudia, ktorý posielajú možno, teda možno, ja neviem, hovorím obrazne, nedá sa tu hovoriť konkrétne, teda takí, ktorí prispievajú a podporujú rôzne nadácie, charitatívne podujatia a podobne.
Je to veľmi chvályhodné, a samozrejme Pán Boh to určite ocení napríklad v tom, že im požehná v niečom možno viac, ako si v modlitbe, ak sa modlia, pýtajú, prosia, modlia sa.
Nestačí len slová rozdávať, lásku treba skutkom dokázať. Máme možno skúsenosť, a vlastne, tí, ktorí majú plné reči o akejsi charite, teda o láske, tak tí v skutočnosti nemajú v sebe takú lásku, akú majú mať naozaj. Všetko to, majú žiaľ, len preto, aby ich práve tí druhí videli, ale oni sa s tým nechcú stotožniť, lebo to vnímajú ako príliš veľké bremeno, ktoré im bolo naložené na pleciach. S týmto postojom teda kategoricky nesúhlasím.
Buď niečo v živote chcem dokázať, a musím preto zákonite aj niečo pre to obetovať. Bez obety to nejde. O tomto sa presviedčame vlastne dennodenne. Uvediem ako konkrétny príklad. Kto napríklad v zime, keď vonku je mráz tuhý, má záujem vstávať niečo pred piatou, aby šiel do práce, pešo možno niekoľko kilometrov, trebárs nejaké 3, hej, a robí to s radosťou. Možno nejaký nadšený športovec, ktorý to vníma ako príležitosť na dobrú rannú rozcvičku, ale vlastne nič viac.
Nie je obeta ako obeta. Mnohí, ako som spomínal, len hovoria, ale nekonajú, a keby sa to týkalo ich, ako prví pustia opraty zo svojich rúk, a zutekajú z miesta činu. Nechcú sa k takémuto čosi priznať.
Dám to do súvisu s Písmom Svätým. Odvrhol Pán Boh, Otec, svojho Syna Ježiša Krista, keď zomieral na kríži? Vari ho nemal rád, keď dovolil židom, aby ho pribli na kríž a takto ho trápili?
Nie. On nám týmto ukázal, akú cenu máme v Jeho očiach, a práve preto Ježiš na tretí deň slávne vstal z mŕtvych, kde anjel ženám povedal, vstal z mŕtvych, niet ho tu, prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi... ďalej si tento biblick príbeh môžete prečítať v evanjeliovej stati Písma Svätého.
Je to to isté. Veľa ľudí si nevie na svojich možno chorých príbuzných ani len spomenúť, ale napríklad spomenie si na nich, a bude pokrytecky nostalgicky spomínať, aký to bol dobrý môj príbuzný, ako som ho zbožňoval, a neviem čo ešte poviem, keď ten dotyčný bude stáť pri dedičskom konaní. Samozrejme, keď bude po ňom niečo dediť. Je toto opravdivá príbuzenská láska?
Poznám toho dotyčného len vtedy, keď cítim, že viem z niekoho vytĺcť nejaký ten kapitál, alebo je to aj preto, lebo ho považujem za človeka, ktorý má takú istú hodnotu, tak isto cíti ako ja, má také isté slzy smútku, aké mám ja, ako má každý človek na zemi?
Myslím si, že pokiaľ človek nebude mať v úcte jeden druhého, len ťažko bude na tejto zemi šťastný a naplnený, lebo peniaze ťa nikdy nespravia šťastným, možno budeš spokojný aj sám, ale dokedy vydržíš tandem toho všetkého, čo ťa bude vlastne len obmedzovať a nič viac? Nad týmto sa treba zamyslieť, kým je čas.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
13. 8.augusta 2013 16:21
ano skutky obety, ktoré kliadieme pod kríž Ježiša Krista, nám plní mešec s ktorým predstúpime po smrti pred nášho Otca..........filip
Napíš svoj komentár