Musím sa s vami podeliť o jeden môj neuveriteľný, a predsa, dnes v tak ťažkej dobe bežný, bolestný jav.
Minule v kapitole Čo robiť I, som opisoval stav, kde som cítil prázdnotu po duchovnom živote... Život ale predsa ide ďalej, som si povedal...
Neustále kladenie si otázky, či sa mám uberať duchovným spôsobom života, či svetským, v skratke, či si založiť rodinu, či sa vydať na cestu ku Bohu s nerozdeleným srdcom, teda byť oddaný jedine Bohu, atď, mi spôsobovalo dosť ťažké predstavy. Som hlboko veriaci človek, ktorý dúfa, že azda spravodlivosť zvíťazí na tomto svete, aspoň to, že tí, ktorí si to fakt nezaslúžia, sa nebudú trápiť. Poprípade, trápenie bude zmiernené..
Začalo sa to veľkou lafstory.. Po anglicky neviem, tak píšem foneticky.
Príbeh ako vystrihnutý z toho najromantickejšieho príbehu. On, teda ja, zranený neskutočným pocitom viny, hľadal útechu v čomsi, alebo v kohosi. Túžil som po láske, a túžim po nej stále. Mám zmiešané pocity. Som veľmi silný melancholik... Kamoš mi povedal, že je to somarina, neexistuje takéto triedenie ľudí. Ono to pravda je, lebo sčasti je to v podstate nahováranie si, že čo som ja atď.
Každý z nás pozná ten klasický, nechcem povedať pubertiacky pocit, keď je zaľúbený. Máme ružové, tie najružovejšie predstavy. Chodíme sem a tam kadetade, a v podstate vôbec nemáme pocit, že niečo hľadáme..
Opájame sa svojím, neegoistickým krásnym pocitom, že sa nám prvý krát rozohrialo srdce pre osobu, ktorú ste začali ľúbiť. Prečo? Lebo je to prvý krát.
Na sklonku mojich neuveriteľných 21 rokoch, v súčasnosti mám 22 preč, som pocítil pravú lásku. Pred niekoľkými rokmi, a vlastne ešte aj pred takým ani nie polrokom som sníval o tom, aký je to pocit, keď chlapec, možno neisto, ticho, bojazlivo vysloví tie krásne, neopakovateľné, no popritom klasické zamilované slová: "milujem ťa, láska moja"
Ach, ako som po tom silno túžil. Kamarátom som zrejme pôsobil, a asi aj teraz, ako nerozhodná povaha, ktorá asi nevie čo chce.
Neboli ale ďaleko od pravdy. Mám dobrodružnú povahu. Až veľmi. Nič ma nezastaví, vlastne, pravda je taká, že život sám, ktorého kontúry som pocítil teraz, a pripadám si, že konečne som dospel, ma niečoho významného naučil...
Začalo sa to na sklonku, už zrejme daždivého, ale čo aj viem, konca októbra, a trvalo to asi... pred 2 dňami sa to skončilo... Nechápal som tomu...
Zoznámil som sa s jedným veľmi super dievčaťom. Volá sa... ale to je jedno, v podstate je to jedno... Je to dievča, pri ktorej som bol skutočne šťastný, a nič mi nechýbalo.. Dozvedel som sa, ako je to, keď chlapec miluje dievča. Viem, čo je to bozkávať sa s dievčaťom. Keď som to zažil prvý krát, teda bozkávanie, bol som ako v tranze, neskutočnom krásnom sne, z ktorého som sa nikdy, nikdy nechcel prebudiť. Chcel som znova pocítiť jej pery na svojich.
Hovoriť ako ju ľúbim.. To všetko sa mi splnilo..
Bývala v susednej dedine, trochu to bol problém, 18 km odo mňa..
Chodil som do roboty, kde som skutočne dosť ťažko si zarábal. Však súčasná kríza ekononomická spôsobila, že som prišiel o prácu, a keď v ten deň v závode som nebol jediný... Povedal som si.
Radšej odídem ja, ako by mali prepustiť živiteľa rodiny.. a Pán Boh "vypočul" nanešťastie moje slová..
Tak som bol, a som doma. Robím, pomáham čo sa dá, stromky pomaly strihám, dnes som zrýľoval záhradu, uf, dalo mi to zabrať, ale na moju veľkú duševnú bolesť práca je najlepším liekom..
Duševnú bolesť.. Už to poviem.
..Opustilo ma dievča. Moje milované dievča. Rozišla sa so mnou osoba, ktorú hlboko milujem, a ešte aj pri písaní týchto riadkov mi nie je všetko jedno. Nechápem, skutočne. Dnes som bol v kostole. Počas sv.omši, ktorú som vlastne celú len preplakal, a nedokázal sa na nič sústrediť, som sa úplne chcel odovzdať do Jeho rúk.
Aké plány má s nami Pán Boh? Pýtal som sa ho s tichým, veľmi bolestivým plačom. Čo vlastne, Pane, chceš odo mňa? Aká je pre mňa pripravená cesta?
čo mám robiť?
Iste poznáte vetu, ktorá ani neveriacemu nie je neznáma... "koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje". Svätá pravda..
Asi si zriadim návštevný denník... xixi. Totiž Pán Boh je u mňa veľmi čast
Vari je takýto svet, že pre pravdu, spravodlivosť, skutočnú lásku už dnes nenájdeme miesta? Som človek, ktorý keď, ako som zistil, keď ľúbi, tak ľúbi poriadne. Mám taký pocit, že dnešným svetom skutočne len sex, nevera partnerov, a iné neduhy vládnu.
Tušil som to ale.
Minule som mal veľmi nepokojnú noc... stalo sami to x krát, teda veľa krát v živote..
Snívalo sa mi niečo veľmi zvláštne, ale ani neviem že čo, neviem to pomenovať, lebo keď som sa zobudil, tak som zabudol.. Ale mal som zlý pocit.. nňNo ale hneď po prebudení som šiel preč, a vrátil sa domov asi o dáke dve, dve a pol hodiny nazad. Prezvonil som priateľku. Neodzvonila. Tak som si pomyslel, že má vybitý mobil. No veď tak naivný som..
Niečo som začal tušiť, že je zle..
Volal som jej, písal na ... jednom portáli, že čo je s tebou.. veľmi si sa mi zmenila, láska moja... čo sa deje? Vari som ťa niečím zranil?
Čakal som ju na stanici autobusovej, viem že( ľudovo povedané ) zo sedemnástky alebo z trojky chodí domov zo školy.
A tak, intuitívne, keďže veľmi ľúbim, som ju ako inokedy šiel čakať na stanicu. Mal som také divné pocity. Možno ste to zažili, ale neprajem to nikomu na svete.
Bola relatívne zima. Čakal som opretý o zábradlie na SAD, a sem tam som spravil nejaký ten krok. Čakal som asi tri hodiny na moju Lenku.
Napísal som jej, a vraj nie je v Lc, a tak...
No dobre, pomyslel som si, veď mesto je v podstate stredne veľké, nič sa nedeje, minuli sme sa...
Minuli sme sa, ale zase... A zase a zase..
Až som niečo začal tušiť. Tušiť, že ma asi nemiluje tak, ako mi to vravela kedysi, tak, a že ona ľúbi zrejme niekoho iného...
Zrútil sa mi znovu celý svet...
V žiali nech ťa hľadajú... v trápení nech cítia, že si blízko, a chceš im ho zmierniť... Opäť počujem tieto bolestne pravdivé slová, ktoré som kedysi začul v kostole, a ktoré sa mi hlboko vryli do duše.
Všetky moje trápenia ktoré som prekonal v minulosti, boli oveľa menšie s porovnaním s touto ranou.
Videl som ju na fotke, ktorú si stihla vložiť do albumu, ju, ako je so svojím novým chlapcom!
Skoro som skolaboval, keď asi po 5 sekundovom stave totálneho tranzu som zistil, že ja toho chlapca poznám... volá sa M...
Pýtam sa ťa Bože?
Musel som toto vidieť? Ja viem, že sme nemali pred svadbou, a že o takýchto rovnakých príbehov život napísal, žiaľ Bohu mnoho, ale táto skutočnosť mnou poriadne otriasla..
Som povaha, čo neustále vo svojom vnútri analyzuje svoje konanie. Je to v podstate dobré, lebo takto predchádzam takým veciam, ako je sex, proste veciam, o ktorých som doteraz presvedčený, že je to vec posvätná. Samozrejme, videl som, priznám sa nahú ženu na obrázku, nie som mimo, ale zo svojho ja viem, že predsa mám svoj rozum, a nebudem neuvážene hrešiť s dievčaťom tým, že sa vyspíme spolu...
To je to, čo považujem za súčasť iba manželského života... Ja viem, Páni oponenti... to sa už predsa nenosí..
Ako? nenosí? čo sa nenosí? Že ľúbim dievča, a sexovať chcem iba po svadbe? Vari pudovosť je niečo viac ako čistá láska?
Čo je viac? ?
Keď sa vyspím s dievčaťom, zbavím ju panenstva, alebo použijem hlavu a nie nohavice, a poviem si.. Toto zatiaľ nie. Nechcem byť pojašený..
Lepšie počkať, pretože tak si pestujem vernosť a hlbku mojej najhlbšej lásky, ktorá je najkrajšie vyjadrená v manželskom sexuálnom splynutí.
Keď som mal asi 13 rokov, čítal som jeden článok v náboženskej výchove.
Mladík opovrhoval v rozhovore jedným dievčaťom... "a čo ty, vari si ešte panna? "
Ona odpovedala. "áno, som panna, a som na to hrdá. Lebo v takom stave akom si ty, môžem byť hocikedy. Ale v takom, akom som ja, teda panna, nemôžeš byť nikdy! "
Veľmi silné slová, pekné, ktoré ma zarazili.. Premýšľal som o tom dosť.
Chcem ostať čistý, až pokým sa neožením... Ak sa ožením. však neviem či sa dožijem zajtrajška... To nevie nik vlastne
Dôverujem Bohu, a viem, že je so mnou i v tejto mojej najbolestnejšej skúsenosti, keď ma opustilo dievča kvôli azda krajšiemu, ako som ja..
Ak naozaj niekto si myslí, že láska je o krásnej postave, krásnej tváričke, sladkých slovách, tak radšej si vezmem za ženu nádobu na smeti, aby som dokázal, že ja cítim oveľa viac, ako navonok nejaká krása. Ja chcem spoznať tvoje vnútro. Asi som ho spoznal...
Som úplne na dne... Ale našťastie viem, že čas je najlepší lekár. Láska bez utrpenia neexistuje. Pravá láska je o utrpení, ktoré spočíva v tom, že obaja partneri vtedy vedia, že niečo treba aj pretrpieť, niečo treba aj obetovať. A práve teraz mám veľkú možnosť, túto veľmi ťažkú sitáciu zažiť, a vyrovnať sa s ňou. Vyrovnať. Len pokojná myseľ, to že človek pozná svoje najhlbšie vnútro. a vie ho pomenovať skutočne pravým menom, prináša každému neskutočný pocit upokojenia, prináša mu otvorenie vlastných očí, že vie, na čom je, a konečne NEKLAME samého seba.
Vieš ako teraz trpím? Ale nenadávam, nie som prvý ani posledný.
Spravodlivosť je moje heslo. Asi preto, že som strelec, čo aj viem...
Prajem Vám veľa lásky. Veľa skutočnej, opravdivej lásky.
Zakončím moju úvahu, moje vyliatie vlastných bolestí jedným citátom, ktorý povedal môj kamoš. Neviem, či autorom výroku je vlastne on, alebo niekto iný, to je však jedno...
"Priateľ je ten, ktorý ťa jednou rukou objíma, a druhou sa dotýka Tvojho srdca..."
Chcem odpustiť. Chcem jej aj tak vysloviť, že ju už tiež ako ona, mám rád ju.. taká aká je.
Pamätám si na jeden príbeh, ktorý som kdesi čítal už dávnjšie, ale len tak matne...
Jeden človek, asi umierajúci už, povedal svojmu vrahovi:
"Odpúšťam ti, aby aj mne, Pán Boh raz odpustil."
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
3
po smienkach na moje minule vztahy viem uplne pochopit o com hovoris a rovnako viem, ze tento stav raz preboli... prajem vela stastia
Napíš svoj komentár
Ja tiež kráčam proti prúdu... A nehanbím sa za to.
Nech Ťa náš Pán žehná a neboj sa rany sa časom zahoja...