Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha? Dneska akurát duchovný otec o tomto presne kázal. Tomu celkom rozumiem, je to viacmenej jasné, avšak vŕtajú mi isté nezrovnalosti, s ktorými by som sa chcel teda teraz s vami podeliť, myslím si že to nie je na škodu.
Kvalita kresťana v prvom rade plynie z milosti božej, ktorú udeľuje jedine Boh. V tomto ti dávam na toto jasnú odpoveď. Avšak sú okolnosti, kedy napríklad nejaké zranenia sú tak vážne, že človek sa musí vysporiadať vnútorne, a až potom nanovo začať fungovať. To nie je celkom také jednoduché.
Viacerí ateisti tomuto absolútne nechápu, a preto hlásajú nezmyselné hlášky, ako odpustím, ale nezabudnem. To, že niečo takéto sa medzi nimi hlása, je len prejav ich nezodpovednosti a nelogickosti, a to,že v nich nie je viera, ktorá tomu všetkému dáva zmysel. Ak odpustíš, ale nezabudneš... dobre, ale viete si predstaviť, že v rodine, kde sa nevyznávajú kresťanské hodnoty, lebo v Boha neveria, naozaj odpustia ale nezabudnú? V rozmere ateistickej viery, kde nie je ani len zmienka o kresťanských čnostiach a zásadách toto predsa nedáva žiadny zmysel. Odpustenie je niečo ako konečný a platný verdikt, voči ktorému sa nedá už podať nijaké odvolanie. Čo sa raz udialo, a potom sa to napravilo, neexistuje cesta nazad do stavu v ktorom boli pred tým nejakým vzniknutým konfliktom. Pokiaľ to nie je uzatvorené a vyriešené, v nijakom prípade danú kauzu nemôžeme kvalifikovať ako vybavenú vec.
Toto má platný súvis aj v kresťanstve. Lenže sú udalosti, ktoré sa dotknú človeka možno oveľa v intenzívnejšom meradle ako inokedy, a človek práveže v sebe musí najsť nielen veľkú silu, ale aj odvahu začať nanovo. Vystanovia mi teraz hneď niekoľko filozofických otázok.
Kto má teda v tomto väčšiu vinu, alebo podiel zodpovednosti. Ten, ktorý konflikt vyvolal, nemá záujem o jeho riešenie, alebo ten, ktorý je obeťou nejakého konfliktu, a celkom opodstatnene ho to výnimočným spôsobom trápi?
Je veľmi jednoduché, ale pritom maximálne zložité, a práve to je paradox rozmeru kresťanstva, niekomu skutočne odpustiť. Odpustenie má božský rozmer, pretože Boh nám odpúšťa neustále. Avšak nato, aby som dosiahol tento stav je predsa potrebné, aby som sa Bohu zo svojich hriechov vyznal. Pokiaľ tak neurobím, a nehľadám nápravu, nemá to nijaký zmysel. Ani náboženský, ani morálny, pretože som nevykonal dostatočnú nápravu.
Sú isté okolnosti v živote, kedy aj skúseného vyzretého muža zaskočia pochybnosti, o ktorých možno doteraz nerozmýšľal, a zrazu sa pred ním vyjaví ako dilema, pred ktorou vie, že neutečie, a bude s ním dovtedy, dokiaľ to všetko nevyrieši. Práve preto je rozhodujúcim faktorom čas, modlitba a podobne.
Lenže musíme si uvedomiť, že niekedy budeme na druhej strane, teda budeme v koži toho, kto ten konflikt vyvolá, a vyvolá tým pádom nešťastie druhej strane. Naozaj je kresťanské len tak nečinne sa na toto všetko prizerať? Čím dlhšie budeme zotrvávať v nejakej pochybnosti tým horšie. Naozaj nemáme právo nie že hnevať, ale pýtať sa, kto dal právo niekomu naozaj vážne ubližovať? Pripodobnime si túto situáciu na mnoho spôsobov.
Donekonečna sa nemôžeme v kresťanstve vyhovárať len na akýsi prejav lásky voči blížnemu. Pokiaľ nemám právo posudzovať možno niekoho druhého, tak v opačnom prípade ten druhý nemá právo mi ubližovať. Nemyslím si vôbec, žeby som teraz čosi opomenul to, čo sa napríklad radikálne prieči a rozchádza v celom danom kontexte v spojitosti s kresťanským chápaním milosrdenstva. Viacerí sa správame ako urazené osoby, a vnímal som to na viacerých miestach, kde som sa práve vtedy nachádzal. Takto duchovne rásť nebudeme nikdy, a ateistom je takýto postoj pravdepodobne na smiech, hoci veľké mínus práve u nich hovorí jednoznačne skúsenosť, že pojem odpustenie, to pravé, to, ktoré pochádza od Ježiša predsa, a vonkoncom nie z tohoto sveta, to, ktoré vyplýva z kresťanskej milosti im je žiaľ ideovo na míle vzdialené, pretože nie sú vychovnaní v podobnom duchu.
Asi najťažšie je odpustiť si zoči voči. Lenže je otázne, či to úprimne bude myslieť aj osoba na opačnej strane. Tu je predsa zásadný problém postoja. Nemôže človek donekonečna predsa pôsobiť celý život ako nejaký mučeník, a koniec koncov byť len akýmsi fackovacím panákom pre tento svet.
Na záver by som chcel napísať toľkoto. Keď mi Boh dal možnosť odpustiť, robme to aj my. Ak chceme volať Boha naším Otcom musíme si navzájom odpustiť. Tak znie výzva pred modlitbou Otčenáš. Rovnako sa to týka aj tých, ktorí vás napríklad niekoľkokrát možno aj nevedomky urazili. Vytvorme si obranný múr voči takýmto prípadom, a pocítite pravý závan božskej slobody, teda nezávislosti na akejkoľvek determinácii, ktorú vie dať jedine Boh.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hagelslag
17. 9.sept. 2017 16:10
"Pridal by som jedno také moje krátke zamyslenie" ... kým som to doscrolloval tak som si stihol uvariť obed na zajtra
Napíš svoj komentár