Akurát som si prehliadal moje anketárske okienko s viac ako bizardnými tematikami, ktoré som si v podstate rokmi vymyslel, a teraz sa na to pokúšam písať, čo konkrétne ma k tomu napadne.
Neviem presne zodpovedať na každú otázku v živote.
Je mnoho ľudí, ktorí robia kardinálnu chybu v tom, že všetko musia a chcú vedieť na sto percent. Alebo nie na sto percent, ale na dvesto percent, to znamená, že chcú byť v niečom predsa len iní, odlišovať sa od svojho okolia, alebo od svojich rovesníkov. V škole sa to prejavuje napríklad tak, že keď niekto má samé jednotky, no ja som nikdy nemal samé jednotky, raz takmer, ale dajme tomu, a keď som mal trebárs dvojku, tak niekedy som mal také zmiešané pocity, že mohol som ešte niečo vytiahnuť predsa len na lepšie, a hoci som mal dojem, že predsa som do toho dal všetko, nepodarilo sa. Ale nikdy som z toho nemal zlý pocit, pretože som sa uspokojil s tým, čo som do toho času spravil. Uspokojil som sa s predstavou, že predsa len v niečom určite mám aj nedostatky a najmä limity, som proste tak ako každý jeden z nás niečím limitovaným, čo možno konkrétne neviem ovplyvniť.
Som typ človeka, ktorý keď sa s niekým dohodne, to je jedno, beriem to v pracovnej sfére, beriem to v priateľskej sfére, kamarátskej, hocičo, keď sa proste na niečom s niekým dohodne, pre mňa to platí nie na sto ale na dvesto percent. Keď sa dohodnem na nejakom stretnutí o napríklad tretej popoludní, napríklad, tak ak dotyčný človek mešká, ja som tam presne, vchádzam tam kde mám presne na sekundu na okamih. Nie preto, lebo som nejaký chronologický časovač, a nie je prípustné pre mňa meškanie, ale preto, lebo viem, že keď sa v niečom obetujem, a prinesiem proste v niečom nejakú obetu, vždy je to niečím odmenené. Vždy. Presnosť je výsada kráľov, a vždy to tak bolo a aj bude.
Aj v tomto si môžeš aj ty sám dať odpoveď na tú otázku, že či je nevyhnutné poznať seba samého. V podstate áno, a v podstate nie. V podstate áno v tom zmysle, že na to, aby som si najprv vopred určil nejaké hranice a limity, ktoré sú pre človeka ako takého potrebné, a celkom prirodzené, lebo vyplývajú, vychádzajú predsa najprv z nejakej myšlienky, nejakého nápadu, potom ten nápad dostane konkrétnu podobu, potom sa to zhmotní teda a pretaví do nejakej tej reality, ktorá nás predsa obklopuje všade, kde sme.
A hovorím, že v podstate nie je nevyhnutné poznať seba samého, hovorím teda aj nie, ako čiastočnú odpoveď, pretože človek potrebuje naozaj celý život na to, aby poznal seba samého, a poznať seba samého nebolo a nikdy nebude také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Život prináša rozličné situácie, ktoré nie sú vždy predvídateľné, a na ktoré je potrebné pripraviť určité opatrenia, podľa ktorých sa nemusím, ale môžem riadiť.
Dobre vieme, že keď človek nemá usporiadané harmonicky niečo, čo robí, je jedno čo robíš, dajme tomu, aj keď beriem písanie blogov, tak pre mňa je prirodzené, že v niečom sa ešte spätne vrátim, a chronologicky, alebo po sériách sa v niečom venujem na veľa krát, možno v niečom asi tridsať krát som písal nejakú úvahu. Nerobím to preto, lebo potrebujem písať romány, ale preto, lebo verím v tú ideu, že nejaká podstata sa dá vyjadriť mnohorakými spôsobmi, a tá pestrosť a rozličnosť, rôznorodosť ti dáva predsa šancu na tvoj sebarozvoj, aby človek sa rozvíjal, aby som sa v niečom vycibril. Aj v práci mám rád taký typ práce, čo niečo robím na množstvo, pričom musím pravda dávať pozor aj na kvalitu. mám rád súperenie. Nie preto, aby som samému sebe dokázal, že na niečo mám, alebo priznal, že na niečo ešte nemám, alebo treba v niektorej oblasti predsa len pridať, ale preto, aby, ak sa vrátim k tematike dnešného blogu, som spoznal kto som, hoci to nemusím považovať za nevyhnutné. Napriek tomu, aj keď sa pýtam v blogoch, či je nevyhnutné, ono nejde o to, či je niečo nevyhnutné v zmysle nemáš na výber, pre niečo sa musíš na sto percent rozhodnúť, či "ideš vľavo, alebo vpravo", ale o to, aby si si daný cieľ a zmysel toho, čo konáš, nezničil v zárodku.
Aby si si via cmenej jasne definoval predovšetkým to, že práve tá tvoja vnútorná sebadisciplína sa naplno prejavuje v tom konkrétne, že človek osobnostne rastie vo svojich povinnostiach, kde si vytyčuješ konkrétny cieľ, ktorý máš mať pred očami ako tvoju najvyššiu métu, že mu to v konečnom dôsledku prináša osoh, že človek dozrieva každým dňom, hoci si myslí, že už veľa toho prežil, veľa toho prekonal, ale každý jeden deň ja vnímam ako výzvu.
Nie sme frajeri, nie sme stopercentní, a múdry človek sa učí predsa celý život. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár