Dobre vieme, že aj biblické state naprieč celou bibliou od genezis až po novozákonné zjavenie sv. apoštola Jána na ostrove Patmos mi hovorí teda celá biblia naprieč v podstate o jednom jedinom. O nekonečnej láske Boha Otca, ktorý sa nad nami v podstate každodenne zmiluje nad našimi previneniami, a dáva nám, ktorý sme žijúci ešte, možnosť v niečom sa napraviť. Možno pookriať. Poskytne nám denne nové a nové inšpirácie k tomu, ako pozvánka na lepší život. To, čo možno sme svojou ľahkovážnosťou dajme tomu zanedbali, pozýva nás, aby sme to napravili.
Teraz akurát prežívame pôstne obdobie, a v duchovných periodikách počujem stále len o jednom a tom istom, a som presvedčený, že sa mýlia. Možno vzhľadom na štylistiku mojich článkov to bude znieť azda trochu kontraproduktívne, ale nenechajte sa pomýliť a oklamať, a tu to v krátkosti vysvetlím, ako som to už neraz spravil.
Pôst neznačí vonkoncom odopierať si, častokrát nezmyselne niečo, čo mám chutí. Pôst je zmena myslenia. Zmením proste v niečom myslenie. A presne to ako hovorím v nadpise, tematiku som teda prebral od blogera mahmuta, nekomunikujúceho, nevadí, tak sa teda zamýšľam, čo všetko je potrebné k tomu, aby som vyjadril nejaký najužší cit k tým, ktorých nepovažujem zrovna za mojich priateľov, teda je to niečo medzi nie priateľmi a nepriateľmi, pretože nie priateľ a nepriateľ nie je to isté. Nie priateľ mi priateľom nie je, ale rozhodne ho nepovažujem za nepriateľa, ale celkom isto sa môže stať mojim priateľom za istých okolností.
Ježiš v evanjeliách ide predsa len o niečo ďalej ako je naše obmedzené myslenie a konanie a rovno hovorí o láske k nepriateľom, nielen k priateľom. Pýtam sa, či je potrebné mať poznanie o láske k nepriateľom.
Možno to znie trochu čudne, ale isto nie.
Osoba je totiž individuálna podstata rozumovej prirodzenosti, a jedná sa o to, že nikto mi nemôže nanútiť, ani z vonkajšieho prostredia, ani duchovného, ani svetského, nikoho do priazne, nikoho do nejakého priateľstva, do nejakej užšej spojitosti, kedy s daným človekom proste vytvorím nejaký vzťah, kde ja ovplyvňujem nejakým spôsobom jeho, on mňa, navzájom prebieha akási duchovná, duševná interakcia, pracovná, teda máme ľudí, s ktorými komunikujeme pracovne, hoci ich vôbec napríklad nemusíme, ale vzhľadom k tomu, že je potrebné pracovať, pretože inak by sme neprežili, musíme sa naučiť s niekým takýmto komunikovať. Raz som toto všetko písal neviem presne aký čas dozadu že ako je dobré s niekým komunikovať aj profesionálne, aj keď ho nemusím, a po čase môžeme zistiť tie skutočnosti, že toto všetko môžeme považovať za akýsi náš duchovný vnútorný výcvik, ktorý ma pozýva preniknúť do našich tajných hlbín duše, čo všetko v nás je, aby sme spoznali aj toho druhého, a aby sme si spravili o niekom, a aj o nás samotných predovšetkým pravdivý obraz.
O čo mi teda ide. Pravdivý obraz je dobré si vykonať vzhľadom k tomu, aby pri posudzovaní sme neupadali do nejakých sentimentálnych nálad, kedy momentálne citové duševno mentálne rozpoloženie budeme povyšovať nad akúkoľvek rozumovú úvahu v rovine uvažovania. Toto je veľmi potrebné poznanie, vzhľadom k tomu, že nás to môže držať nad vecou, drží nás to v akomsi stabilnom vzťahu k niekomu, koho možno zrovna nemusíme, ale je potrebné s ním napríklad pracovne komunikovať. Aby sme zas neupadli len čisto do akéhosi sentimentálneho naladenia, to je veľmi podstatné si uvedomiť.
Nastanú dve situácie, buď sa to teda akosi urovná samé od seba, kedy obaja prídu k tomu, že je potrebné a priam nevyhnutné napríklad spolupracovať, alebo nastane presný opak, a východisko z danej situácie je také, že tí dvaja sa proste názorovo, pracovne, alebo vzťahovo jednoducho rozídu, a prestane medzi nimi akákoľvek komunikácia a vzájomná interakcia, ako taká.
Je veľmi ťažké definovať, kto vlastne je ten náš nepriateľ, aby sme teda neupadli do nejakých neuvážených rozhodnutí. Teda mohli by sme jedným dychom povedať, že môže to byť osoba, ktorého nepovažujeme za blízkeho priateľa, ale na základe tej skutočnosti, že v niečom sa vo vzťahu k nám neosvedčil, zlyhal, sklamal nás, možno v niečom nás podlo oklamal, pracovne, osobne, a mohli by sme takto menovať ďalej, to, čo nás takto napadne.
Záverom vás vyzývam, aby sme neboli sentimentálnymi, ale aby sme v živote presne dokázali pomenovať, kto nám napríklad ubližuje, s kým sa cítime dobre.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár