Je dobré, a priam veľmi potrebné, pokiaľ ľudia medzi sebou akýmkoľvek spôsobom komunikujú, tá komunikácia má predsa mnoho podôb a tvári, a práve niekedy na takej dobrej diskusie, pokiaľ je všetko v medziach normy a podobne, človek má dobrý pocit, že zase som sa dozvedel niečo nové. Niekedy je to celkom problematické, pretože niektoré intelektuálne a iné debaty celkom isto môžu vyhrotiť sa do nejakej menej príjemnej, nepríjemnej podoby, a človek si môže, celkom zbytočne narobiť mnoho problémov. S tým súvisí, že sa napríklad rozbíjajú celkom cenné priateľstvá, ktoré teda boli. Je celkom známe napríklad to, že mnoho kamarátov, ktorí boli doslova nerozluční priatelia na celý život, kôli napríklad akejsi banalite, možno nepodstatnej veci, kôli úplnej maličkosti a podobne, mohli by sme menovať takto rad radom mnoho príbehov a príkladov, sa v niečom teda rozkmotrilo, a nevedia násť cestu späť.
Ak sa mám vrátiť k úvodnému odstavcu, myšlienke, ktorú som vyjadril, je to teda na niečo dobré z niekoľkých hľadísk. Zase ma niekto niečím obohatil, nad čím, napríklad budem rozmýšľať po tieto dni, ktoré prídu, ak teda budem mať čas. Zas mi to niečo dalo, čo možno zmení môj pohľad na niečo, alebo mi niečo napríklad objasní, ozrejmí, pokiaľ som v niečom akosi tápal, niečo som si nevedel vysvetliť, ozrejmiť, nebolo mi niečo jasné.
Práve preto je potrebné meniť pohľad na svet a spoločnosť v ktorej sa nachádzam, aby som nemal dojem, že žijem v akomsi sklenníkovom svete, v nejakom homogénom, kde sa ma nič netýka, všetko je teda jedno a to isté, neexistuje akási pestrosť výberu, všetko mám vopred dané, už všetko vopred poznám, len samozejme, vyžaduje sa teda, aby som podľa toho postupoval. Tak ako v práci, kde sa teda zbytočne napríklad budeš zaoberať v myšlienke, že načo mi to bude, alebo v škole, že načo sa mám trebárs učiť niečo, čo reálne akosi neviem využiť. Zhľadom na to, že som od školy dobrých dvanásť rokov preč, si kladiem tiež otázky, na čo všetko mi to bolo, keď musím povedať, že viem z toho využiť možno jedno dve percentá toho, čo som sa reálne učil spoza školských lavíc, ale predsa mi to dáva zmysel.
Predsa mi to dáva zmysel, pretože navtedy, na ten čas som to naozaj potreboval. A taktiež to, čo robím možno teraz, robiť už nebudem a možno sa budem, a možno nie, teraz akože hypotetizujem, budem sa teda v danej oblasti pohybovať, možno úplne zmením profesiu. Ono problém je náš ten, že mnoho vecí si príliš zidealizujeme, a uvediem teraz niekoľko príkladov, prečo je to tak.
Človek sa má orientovať tak, aby som žil mysľou v prítomnosti, a nie v nejakých spomienkach na minulosť, než by to bolo akokoľvek príjemné, alebo práve naopak, akokoľvek nepríjemné, a celkovo to jatrilo naše rany. Pretože chtiac nechtiac všetko nás formuje a týmto si utvárame pohľad aj na seba, a dá sa povedať, že v tom procese prebieha niečo ako seba transformácia na niečo ešte lepšie a dokonalejšie, hoci je pravda, že človek nikdy dostatočne neprebáda nie že iných, koho má pri sebe, s kým možno zdieľa svoj život, ale dostatočne nepozná svoje možnosti, a nevie teda odhadnúť to, čo je v ňom.
Záverom poviem toľko, že práve tá najväčšia zmena ako taká v živote každého jedného z nás, prichádza celkom nebadane, potichu, a všetko to teda začína od nás, aby teda tí druhí nevideli ako tak, ako človek maká, ako sa možno nejakým spôsobom namáha, čo všetko napríklad musí vynaložiť na dosiahnutie nejakého stanoveného, vytýčeného cieľa, čo všetko musí obetovať, koľko krát sa v niečom zaprel, práve pre jeho dobro, aby raz bol tam, kde sa nachádza, a povie si, že nazad cesta pre neho už neexistuje. Nie preto, lebo to fyzicky, alebo mentálne akosi nie je možné. Možné to je stále, ale preto, aby vedel, že každým krokom predsa zreje a dozrieva v lepšiu osobnosť, ktorá svojím prínosom bude akýmsi indikátorom šťastia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
11
17. 11.novembra 2019 18:26
.
Napíš svoj komentár