Na začiatku tohoto všetkého je preto nutne poznamenať približne toľko, že tak, ako kedysi povstalo na počiatku niečo z ničoho, ( úvodom by som chcel možno začať trochu s biblickým podtónom, pretože sa to skvele hodí) tak aj človek postupom času si začal uvedomovať samého seba, a svoju hodnotu práve z ničoho. Že proste načo som tu, čo konkrétne je moje poslanie, alebo s tým a tým človekom som sa stretol, Pane Bože, bola to náhoda, alebo si mi ho zhodil priamo z neba, alebo ako sa toto všetko udialo.
To samozrejme, aby človek dokázal zmýšľať v istých súvislostiach a konte si vyžadovalo istý stupeň sebapoznania, sebarealizácie, nejaké odriekania, nejaké prijatia, neprijatia, odsúdenia, pády a povstania, a všetkého toho protikladného dobrého a zlého, čo si teda pod týmto pojmom dokážeme predstaviť.
Je to pomerne potrebný proces, pretože človek vtedy rastie. Zistí to vtedy, keď možno dlhšie nepociťuje na sebe zmenu, a náhle do niečoho vhupne. Príklad. Ste napríklad študent strednej alebo vysokej školy, a samozrejme po získaný titul máš prirodzene veľmi oklieštené predstavy o zamestnaní. Aj keď si vyskúšal nejaké brigády a privyrobil si si na vreckovom a neviem čo, a možno si si kúpil nejakú prvotinu niečoho, predsa len tie peniažky a čas strávený kdesi na brigáde medzi regálmi, alebo čo ja viem kde, vnímaš viac menej exoticky, proste ideš do toho, ideš do niečoho, chceš si možno popáliť prsty, avšak jestvuje tu ešte nejaké to ale.
To ale spočíva v tom, že síce si niečo započal, pretože všetko sa začína tým známym biblickým na počiatku bolo Slovo. No a v bežnom živote tiež na počiatku máme proste nejaké myšlienky, je ich prirodzene mnoho, a je veľmi potrebné si ich utriediť.
Paradoxne človek, ktorý pôsobí niekedy zmätene, možno nevyrovnane, možno nesebaisto, nevyzreto, že niekto sa na neho pozrie a povie, že no ten potrebuje ešte na sebe dlho pracovať, práve ten je ktosi, kto už niečo dokázal. Dokázal proste vyjsť z toho svojho ohraničeného, s predsudkami, ale predsa do niečoho išiel preto, aby si popálil prsty.
Popálil prsty, a predsa to nevyšlo. Ako to myslím.
Práve na proces seba prijatia jestvujú isté stupne štádia, pretože nič nie je zrazu.
Prvá chyba je tá, že každý, kto sa vrhne do nejakého projektu si myslí, že všetko bude šlapať na sto percent, vidí sa v nejakom luxusnom vozidle, má akože prácu, kde si plní sny, a možno maká, ale má sa dobre. Toto všetko je mylná predstava, pretože človek, ktorý rozpráva, ale na druhej strane aj niečo veľké dosiahol, bol spočiatku príliš z niečoho frustrovaný, nahnevaný, znechutený, čo vlastne len podnietilo jeho zvedavosť, pýtame sa ako, no presne opačným smerom, ako sa rozhodoval na počiatku, pretože videl, že to nikam nevedie.
A práve tá frustrovanosť spôsobila istú predstavu, ktorú sa snaží postupom času doviesť do reality, aby aj naživo, dokázal niečo nové vytvoriť, nielen o tom hovoriť.
Toto sú poučky z nejakého marketingu viac menej, pretože vieme že mnohí začali, ale nedokončili, mnohí vykročili, ale padli, ale na druhej strane povstali a išli ďalej.
A na to, aby si išla, a išiel ďalej, je potrebné poznať seba samého.
Poznať seba samého je podstatné, pretože ak raz ťa niekto vysmeje a zosobní pred kolektívom, a ty nie si zrelý, ujdeš s hanbou, a nikdy sa tam nevrátiš. Môžeš mať peňazí koľko chceš, môžeš mať majetku. ten pocit bezmocnosti ti nenahradí nijaké euro, aj keby si ich mal za vrece.
Záverom to zhrniem približne do týchto viet. Každého viac menej čaká pomerne dlhá cesta sebapoznaním, kde ale každým dňom v niečom rastieš a stávaš sa niekým novým, čo ti proste prináša do života prínos a zmysel, a práve toto sú tie dva elementy ktoré prakticky, nielen teoreticky, pre životnú sebarealizáciu nutne potrebuješ. Nech sa ti darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bot
9. 2.febuára 2023 14:05
Fajn článok, celkom široký záber. Už len ostáva zodpovedať že či jestvujú na proces sebaprijatia štádia (stupne) ?
Napíš svoj komentár