Trošku som sa aj ja otestoval pri tomto neblahom počine, ako dokážem na novovzniknutú situáciu zareagovať, pretože v telefóne mám vyslovene všetko. Teda nie všetko, čo je niečo dôležité, v prípade straty by to niekto mohol totižto ľahko zneužiť. O čo ide teda, pokúsim sa v nasledujúcich riadkoch spresniť, a dať ako taký návod pre tých, ktorým sa stalo niečo podobné, ale nie ako nejaký postup práce, skôr to poňať z individuálneho prístupu.
Veľa z nás možno... hovorím možno, pokiaľ človeku sa darí, a má zdravie, len vymýšľa zbytočnosti, a celkom isto prehliada podstatné veci. Prehliada to, že nebol pozreť už poriadny čas možno svojho spolužiaka alebo spolužiačku, s ktorým strávil rozhovory v lavici, často nekončiace, kde vnímal, že škola je proste ten element, ktorý okrem ten výučby a všetko čo súvisí s intelektom pomáha aj k širšiemu nazeraniu na svet prostredníctvom novovybudovaných vzťahov. Niekto ale samozrejme to odsúva.
Možno má na to svoje dôvody, to nikto z nás nemôže tušiť, teda niečo ako tá pomyslená trinásta komnata. Väčšina ale nerešpektuje cudziu trinástu komnatu, nie to ešte svoju, a preto sa správa tak, ako sa správa.
V podstate intelektuálny človek, ktorý by za iných okolností, neviem či mám povedať slovo normálnych, lebo to je široký pojem, a každý sa na to pozerá svojím spôsobom, by bol otvorený, keby našiel u druhých možno pochopenie pre svoj stav, v ktorom sa nachádza, možno nejaké to citové rozpoloženie, pretože nie každý, kto je tichý, to má v povahe. A väčšinou to končí tak, že sa človek prirodzene prikloní k väčšine, na spôsob, dáko bolo dáko bude, čo hodnotím ako jedno z tých menej príjemných, ako sa dá riešiť situácia.
A práve preto, človeku sa dostáva veľa pozornosti, ako som sa to dočítal v tej ankete, veľa pozornosti len vtedy, kedy sa spraví nejaký trapas. Kedy niekto zas čosi vyparatí, čo nie je napríklad celkom korešpondujúce s jeho povahou, s jeho prístupom, jeho správaním, celkovým takým životným štýlom a štandartom, ktorý sme napríklad u neho zvyknutý.
A to je chyba, pretože takí ľudia prehliadajú svoje chyby, ktoré by mali riešiť. Častokrát sa o niekoho zaujímame len z čírej zvedavosti, ale nevnímame, aký možno životne dôležitý boj ten človek zvádza. Či už so sebou samým, alebo so svojím zdravím, telesným, alebo psychickým, či už niekto myslí možno neustále na nejakého svojho príbuzného, a preto povaha jeho je taká, aká je.
Väčšina z nás robí hneď úsudok po prvotnom kontakte, a robí veľmi zle. Ešte aj v škole nám prizvukovali, aj doma, priznajme si, aj v práci, o tom už ani nehovorím pre istotu, že ako sa predstavíš hneď na úvod, tak ťa budú vnímať celé to obdobie, ktoré s niekým stráviš, či teda na škole, alebo na pracovisku.
Väčšinou som zistil, že toto sa za rozumných okolností aplikovať nedá. Dovolím si tvrdiť, že len hlupák pozoruje človeka vonkajšími očami, keď spozoruje nejakú malichernosť, pre ktorú by mal byť sčasti pre niečo perzeukovaný, ktorý ale v neblahej miere môže celkom isto vyústiť do nejakej šikany, ktorá už ale je celospoločenským problémom, ktorému sa ešte stále nevenuje pozornosť, a to je koreň problému, ktorý som už opisoval kedysi tu na článku.
Čo chcem povedať na záver? Azda len toľko, že súhlasím s tou krátkou anketou, ktorú by som ešte vhodne doplnil, že najväčšie farizejstvo od človeka pochádza vtedy, keď prejaví záujem o človeka, ktorý s niečím bojuje, a prežíva možno hraničné situácie, a okolie ho vníma ako skvelý podnet na divadlo a diváky. Je možné, že toto je v človeku hlboko zakorenené azda u každého, ale jedno ponaučenie z toho napríklad predsa len vyplýva, ktorú by som použil ako poslednú vetu a odkaz tohoto adventného článku, ktorý ešte doplním jedným z novembra, čo som kedysi napísal.
Neviem presne čím a kým chcem byť. Ale viem presne, kým a čím nechcem byť. Uvažujte nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár