Dovolím si teraz odcitovať jednu peknú myšlienku, ktorú som si prečítal v dobrom blogu. Znie takto:" verím že každá osoba má príbeh, o ktorom nič nevieme, bez ohľadu na to, akí sú. Nie si teda tym človekom, ktorého potrebujú stretnúť?
Kedysi v blogu som zhliadol myšlienku, asi som ju už spomímal, znie takto. Múdry človek sa učí celý život, ale hlupák, ten už vie všetko. Trošku ma zarazil ten hrubý prístup, ktorý nazýva slovom hlupák človeka, ktorý je pravým opakom akéhosi názorného štruktúrneho prípadu, ktorý vo veľkej miere korešponduje s odkazom na nerozumného, ktorý teda všetko chápe, ale to len preto, lebo nejaký proces chce mať urýchlene čo najrýchlejšie teda za sebou. Je ale celkom možné že to pomenovanie vyplýva z akejsi skutočnej príčiny, ktorá sa stala, ktorá ale vznikla ako nejaká bezradnosť, kedy si človek nevedel už dať rady, a svojím nemotorným príkladom vo veľkej miere demotivoval úspešných a aktívnych jedincov, ktorí majú záujem niečo v živote dosiahnuť tak, aby v prvom rade predovšetkým harmonicky sa snažili vyvážiť potreby tela a potreby ducha. Spomínam to preto, lebo naozaj je to nevyhnutné ak sa na kohosi máme vážne pozerať a seriózne jednať, v opačnom prípade ich vnímame ako deti. Znakom takéhoto človeka je to, že vo veľkej miere sa nesústredí na nejakú zadanú prácu, je v tom miera lenivosti. Človeka niekedy aj odrádza byť pri takom človeku, ktorý sa o máločo snaží, nevyvíja aktivitu samostatne, sám od seba, má poväčšine pasívny prístup a podobne.
Človek ale si na takýto postup už akosi dosť zvykol, čo nevnímam z pozitívneho hľadiska, a v nasledujúcom odstavci v krátkosti sa posnažím dovysvetliť, že prečo je asi tomu tak. Teda a tieto kontrasty, rozdiely, predovšetkým musím povedať, že jedná sa o neustále prehlbujúce sa nezlučiteľné protipóly, ktoré vedú k predovšetkým rozdeleniu spoločnej cesty, jej vychýlenie akési od bežného normálu a štandartu, čo môže doslova viesť k poväčšine k deštrukcii a rozkladu dobrých vzťahov, tam kde proste vládne akýsi prirodzený a harmonicky usporiadaný súzvuk, kde sa pracuje a žije v radosti, tak ako hovorí jedno kresťanské príslovie... Nech sme jedno srdce a jedna duša, na tvoju slávu Pane.
Ako som spomenul, každá osoba má svoj príbeh, o ktorom nič nevieme bez ohľadu na to, akí sú. Akxby som to myšlienkovo a biblicky prepojil, učeníci sa pýtali ježiša, že kto môže za to, že istý muž od narodenia je slepý, a či zhrešil on alebo jeho rodičia. Ježiš kategoricky zavrhol obe názory a predstavil im podstatu problému v myšlienke, že sa na ňom zjavila božia vôľa. V evanjeliu o tomto príbehu sa môžeme dozvedieť viac.
Áno niekedy je to naozaj tak, že si o mnohých myslíme že sú slepí, bavíme sa o viditeľných znakoch, ľahko rozpoznateľných, ale nevnímame ich príbeh, čo zažili, a práve azda pre ich hendikep sú určení ako osoby, ktoré sme mali stretnúť.
Kto raz nech je to hocijaký extrovert, exot a podobne, stretne osobu výrazne od neho odlišujúcu sa, povahovými vlastnosťami, a z nejakých nevysvetliteľno - zrozumiteľných (kontrast sám o sebe) príčin nájdu a budujú postupnými krokmi svoj vzťah na základe akejsi duchovnej súhry.
Práve na základe tejto očami neviditeľnej súhry dokáže človek nájsť akési vnútorné obohatenie a spokojnosť, vyrovnanosť, ktorú medzi seberovnými v nejakom vzduchoprázdnom stereotypnom prostredí nikdy nenašiel, a hoci bol v živote pracovne a kariérne bohatý vnútorne i vonkajším spôsobom, predsa mu k trvalej spokojnosti ešte čosi tajomné chýbalo.
Záverom toľkoto. Toto je zmysel duchovného povolania, ktoré sa dá uskutočniť a žiť okrem rehole a kňazstva aj v iných oblastiach života, ale udeje sa to len v prípade, kedy odsunieme bokom karierizmus, plytvanie a míňanie hraničiace s márnivosťou, ktoré človeka naozaj privedú časom k nešťastiu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár