Každý z nás zažil situáciu, kedy sa blížil do nejakého cieľa, a z nejakého dôvodu, možno bližšie nešpecifikovaného pochopil, že to jeho snaženie predsa len vyjde nazmar. Možno v priebehu toho deja azda niečo tušil, tušil niečo zlé, že sa možno niečo stane nepredvidateľne predvídateľné, trochu to skomplikujem, nech je sranda, a predsa na konci toho všetkého prišiel do cieľa, kde už nepotreboval nič riešiť. Buď sa všetko vyriešilo zdarne, alebo naopak, už to bolo márne. Jedným dychom dodávam, to, o čo sa urputne snažil, bolo preč.
Proste mal nejakú ideu, ktorej od samého začiatku veril. Už od prvotnej myšlienky veril, že to, čo podniká, je v skutku správne, je to dobré, isto to formuje a buduje jeho osobnosť, zlepšuje to jeho kvalitatívne stránky, a v neposlednom rade má to veľký vplyv aj na jeho fyzickú či psychickú odolnosť.
V dnešnej dobe psychická odolnosť hrá veľmi veľkú rolu, pretože práve vďaka nej sa môžeme posúvať v našich leveloch o čosi ďalej, než možno v minulosti sme boli zvyknutí. Dobre vieme, že veľa ľudí možno skúša aj našu odolnosť a psychickú stránku, proste celé to, ako sme možno emocionálne nastavení, alebo práve opak, ukáže sa, že možno nejeden z nás je možno emocionálne rozladený.
Pretože človek dokáže tú pudovú stránku odhaliť vtedy, kedy možno končí so svojimi možnosťami, cíti, že proste stráca, ako sa hovorí, pevnú pôdu pod nohami. Zrazu nejako zneistel, a nie si je stopercent istý svojimi budúcimi podnetmi, ktoré chce, alebo plánuje, alebo možno ani nechce podniknúť, a vôbec, či to pre neho ešte má nejaký zmysel.
Možno je to ako to, kedy bicyklista dostane defekt, a sám tomu neverí že niečo také sa mohlo stať. Je to jasné, že je to banálna udalosť, veď predsa čo je na tom.
Nič konkrétne pokiaľ človek na to príde v garáži pred jazdou.
Ešte horšie je to v prípade, kedy človek dostane defekt napríklad na ceste, ktorá je značne ďaleko od jeho domu, od domu ako symbol bezpečia a pohody, kde predsa pod jednou strechou dokáže vyriešiť prakticky s pokojom všetky problémy, možno aj to, čo sa zdá prakticky nemožné vyriešiť. Nechcem sa stavať teraz automaticky do nejakej pozície, že predsa viem veľa vecí vyriešiť, hoci som ich dokázal vyriešiť, pretože sú samozrejme udalosti a situácie, kedy končí náš rozum, a musíme sa proste podriadiť aj našej nemožnosti.
Možno vystanoví akási psychická otázka, či jestvuje možnosť podriadiť sa našej nemožnosti, ale možno to až príliš zachádzam do psychologického spektra. Neviem.
Veľa vecí sa predsa dá vyriešiť do zdarného konca, a nič nie je také katastrofálne, ako sa to môže na prvý pohľad zdať, aj keď je pravda, že aj v tomto pohľade nie je možno príliš žiadúce niečo radikálne banalizovať, zmenšovať, zľahčovať, dávať do na ľahkú váhu, stavať sa k tomuto vlažne a príliš ľahkovážne, čo sa môže v konečnom dôsledku vypomstiť.
Lenivosť. Preto ľudia nechcú riešiť riešiteľné, lebo sú častokrát leniví a myslia si, že práveže má zmysel neriešiť to, čo je riešiteľné, presne tak, ako to spomínam v nadpise tohoto článku, aj keď to vyznie možno veľmi zamotane, ale predsa tá životná pravda a životný postoj má čo to do seba.
Skúste nad tým pouvažovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár