Asi toľko by som na úvod vyjadril v krátkosti pri týchto úvodných myšlienkách, o čo teda ide, by som sa pokúsil vysvetliť v riadkoch nižšie.
Keď som bol na strednej, mal som samozrejme nejaké tie plány, ale boli dosť odlišnejšie, od plánov ostatných mojich rovesníkov. My sme v triede vychádzali naozaj vynikajúco, a mali sme vyslovene nadštandartné vzťahy. Kedysi bola vzácnosť, kedy sa niekto s niekým po určitom čase... možno po rokoch, stretol s niekým, kto mu je v niečom blízky, a považuje ho za čosi viac, než len bežného človeka, nejakého kolegu v práci, alebo tak nejak. V istom zmysle je to preto, pretože niekedy už sme unavení z kontaktu s tými istými ľuďmi. Stále sme v jednom monotónnom akokeby uzavretom kruhu, kde vidíme tie isté tváre, za istých podmienok pôsobiacich vyslovene nudne, a najmä demotivačne.
Kedy teda máme motiváciu niečo dokázať? Ako som teda spomenul začiatkom článku, stále sa kdesi hrnieme, máme na internete, na počítači zapnutých niekoľko okien, jedným okom sledujeme čet, inde mám neviem ešte čo. Napríklad teraz konkrétne mam na okne ešte zapnutý youtub, kde pozerám "cestu" jedného človeka, youtubera, ktorý si kúpil vysnené auto audi R8 Spyder. Nie preto, že chcem konkrétne to auto.
Skôr obdivujem to úžasné nasadenie, s akou vervou sa kedysi do čoho pustili, a ako teraz naozaj sa môže ktosi pochváliť s niečím, čo má, čo získal prostredníctvom práce, možno trochu špecifickej, čo všetko si mohol dovoliť, a podobne. Je ťažké mi určite identifikovať, či tí ľudia po dosiahnutí toho vysneného a vytúženého sna, na ktorom pracovali, po ktorom teda po určitom čase prahli, naozaj už sú teraz šťastní. Myslím si že svojským spôsobom áno.
Nechcem sa zamerať na moju klasickú myšlienkovú konšteláciu, či naozaj sme šťastní v tom, nazvem to aktuálnom "programe" v tom stave, v ktorom sa momentálne nachádzame, alebo do ktorého sme znenazdajky vhupli.
Mnoho ľudí si kladie otázku, najmä v duchovnom spektre, či sú šťastní v tom stave, v ktorom sa nachádzajú, kedy pociťujú azda materiálny blahobyt, akýsi zdanlivý pocit, že im nič nechýba.
Domnievam sa, že ak niekto pociťuje určitý nevypovedaný, alebo nie celkom dobre definovateľný deficit niečoho, čo teda nevie pomenovať, je to naozaj na zamyslenie. Kladiem si teda poslednú otázku.
Prečo máme pocit, že niečo chceme dokázať, skade sa berie tá motivácia. Azda nám to niekto naznačil, alebo pociťujeme akési vnútorné chvenie, že to, čo robíme, azda nerobíme na maximum našich možností, a ešte čosi treba predsa len prekračovať, ešte sa treba stále zlepšovať? Do akého bodu by sme sa mali dostať, kedy chceme dokázať to, čo budeme považovať za trvalé uspokojenie? A prečo vlastne existuje čosi,čo stále máme azda nenaplnené, a naveky to pre nás zostane nevypovedanou záhadou a zapečateným tajomstvom?
A tu sa dostávam do kľúčového bodu môjho článku, a budem azda končiť pri týchto úvahách s tým, že. Človek má motiváciu čosi dokázať, a vychádza to azda naozaj z hĺbky jeho srdca, ale odkiaľ sa berie tá motivácia, a prečo človek zrazu chce niečo dokázať? Prečo človek má pocit akejsi seba neprijateľnosti, kde nie je spokojný s tým málom, čo má, a chce sa uspokojiť s niečím, čo prevyšuje značne jednak jeho kvality, azda požiadavky, azda jeho možnosti, jednak materiálno finančné, a v neposlednom rade azda aj osobnostné, nehovoriac už o tých morálnych, na ktoré sa poväčšine zabúda, a to práveže považujem za nosný pilier, akýsi oporný múr práve nášho rozmýšľania a sebauvedomenia. Azda toľkoto som chcel ku tejto téme naznačiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár