...Našťastie, vďačím Bohu že som slobodný. Nemám nikoho teda. Nemám dievča, ktoré som už mal, a v podstate po mojich nepekných, ale hodnotných skúsenostiach som veľmi rád, že sme boli spolu. A že už nie sme spolu . Konečne som sa oslobodil od stavu, ktorý ma dosť podstatne zaťažoval, a som rád, že dobrý Pán Boh všetko zariadil tak, ako je. Tým som uzavrel jednu dôležitú kapitolu v mojom živote, a som rád, že je tomu skutočne tak, viac sa nebudem vyjadrovať. Postupne, zrejme svojím správaním, našťastie, som si získal viac priateľov, možno o 2 viac, ale takých, čo skutočne stoja o moje slovo. Ja si síce nikoho nevyberám, nie som prieberčivý, ale človek, ktorému sa chceš zdôveriť, si tvoju pozornosť jednoducho musí zaslúžiť. Pretože zo skúseností viem, že človek, ktorý prekonal hraničnú situáciu, a bol na úplnom dne, resp. mierne nad dnom, sa síce môže dostať aj na vysoký stupeň, no ak danú situáciu vo svojom vnútri sa snaží len potláčať, a nie sa s ňou vyrovnať, zažije nepríjemný pád. Je teda rozdiel, sa s niečím skutočne vyrovnať, a len vo svojom vnútri niečo potláčať, ktoré možno bolestne zrazu v nás vybuchne.
Napríklad, sme niečo zažili, a potom sme to zanechali. No pri situácii, kde sme sa stretli s danou osobou, resp. riešili vo svojom vnútri dávnejšiu či menej dávnejšiu minulosť, sa naše zaschlé, nevyliečené, rany, potlačené emócie nanešťastie obnovili.
Pamätám si na jednu pieseň. V nej sa spievala takáto pasáž. Citujem.
"Mal som veľa bohov, kým som ťa nespoznal, boli však slepí a hluchí, Jediný si počul, keď som volal, len v Tebe som slobodný. Mal som veľa plánov, kým som ťa nespoznal, boli však prázdne a márnivé. Všetko sa zmenilo, keď si ma pozval, a smel som prísť ku tebe. Hm, oslovila ma veľmi táto pieseň, ktorú v mobile už síce nemám, ale nevadí. Tá pieseň bola ďalším prvkom, ktorý ma neustále hnal dopredu v mojom osobnom boji, ktorý každý zvádzame inakším spôsobom. Niekto je povolaný slúžiť a obetovať sa v prospech ľudí, niekto je povolaný k práci pre materiálny rozvoj a rozmach tohto sveta, a práve vďaka týmto ľuďom vo svete máme také prostriedky užitočné pre náš život, aké máme. Niekto potrebuje žiť svoj život v skrytosti, a v sebazápore, a tak utvoriť dokonalú obetu za seba a za druhých. Sú ľudia, ktorých vyslovene poslaním, a povahou slúžia, a sa obetujú pre druhých, pretože to majú v krvi. Napríklad takí misionári. Možno len blázon by šiel do nehostinnej krajiny, kde vás môže skántriť divá zver, o ktorej v našej zemepisnej šírke nemáme ani poňatie, a len z rozprávania iných to sčasti poznáme. Učil som sa dakedy jeden, v podstate nepodstatný údaj. Že na ruskom Sibíri žije jeden človek na jeden km2.teda štvorcový. No viete, čo myslím.
A práve ľudia, ktorí vedia, že na plnohodnotné prežitie nepotrebujú sa zháňať za majetkom, peniazmi, mocou a slávou sú v tejto situácií, kedy zanechajú všetko, svojich priateľov, svojich rodičov a vydajú sa do neznáma, a to len preto, aby niekde tisíce kilometrov od svojho obydlia ľuďom, čo nevedia písať, čítať, a často ani nevedia, ako sa volajú, povedali, že aj ich Boh miluje takých, akí sú, a že aj s nimi má nejaké plány. Buďme statočnými ľuďmi, ktorí sa neboja povedať, že túžime po spoločenstve s druhými, pretože my musíme tvoriť spoločnosť, bez ľudí to nejde. Tak ako nehostinné miesto sa premenilo na sídlo, len skrz toho, že ľudia mali nápad stavať obydlia, zakladať rodiny, tak aj my sme povolaní taktiež tvoriť jednotu s ľudmi. Viete, prednedávnom, ako som to už minule opisoval, len teraz menej emotívne, a menej koncentrovane, teda menej, skoro vôbec v súčasnosti nevenujem tomu pozornosť, prekonal som veľmi nebezpečný proces. Chvíľami som bol raz hore, a raz dole. Môj kamoš ma upozornil, že síce, je to v poriadku, ale stále to nemám vyhraté. Je rozdiel niečo zanechať, budovať iné, a zanechať niečo, s čím som sa emocionálne skutočne vyrovnal... Len v krátkosti spomeniem, že som slobodný, a v podstate nehľadám si vôbec dievča. Načo aj?
Sú ľudia, zistil som, že asi patrím k tým, ktorí pochopili, že nie je všetko, chodiť s nejakým vysnívaným partnerom, ktorý ku vám necíti nič, a vlastne vás klame, a sklame na plnej čiare. Zvlášť, keď ste pre partnerku, resp. pre toho druhého dosť obetovali. Nič nie je nad slobodu.
Je to stav, keď sa môžeš venovať sebe, svojmu zdokonaľovaniu, a profesionálnemu vzťahu ku opačnému pohlaviu. To znamená, že sa nezaľúbim do prvého dievčaťa, ktorú stretnem. Mne sa osobne páči viac dievčat naraz v súčasnosti, ale nechcem ani jednu. Opäť kôli minulosti, ale aj preto, že opäť veľmi cítim povolanie do duchovného stavu. Môžem za to?
Jedna súvislosť zo Sv. Písma ma napadla pritom.
Pán Ježiš hovorí. "Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás! "
Zatriaslo to opäť mojim vnútrom.. Hm. Jedna kamarátka ma chcela, je to veriace dievča. Som momentálne vo veľmi ťažkej rozhodujúcej fáze. Ale ja ju nechcem, lebo necítim sa na to. Istotne nie teraz. Aj keď som zistil, že úplná sloboda tkvie v bezhraničnej dôvere v Boha, a ak v neho neveríš, tak dôvere aspoň na to, že na svete s trápeniami nie si sám, a že je veľa ľudí, ktorí majú podobné nerozriešené veci. A práve s takýmito vecami musíme zápasiť, lebo to je život. Viete, nechcem to rozoberať, ale musím to zo seba vydať!
Spomeniem, že v nedávnej minulosti som chcel spraviť veľmi rozhodný krok. Mal som za sebou 1/6 cesty ktorá ma delila od vytúženého duchovného stavu, za ktorým som túžil asi od mojich 12. rokov, a nie je tomu ani teraz inak. S tým rozdielom, že som si musel od toho dať pauzu, aby som si obnovil môj vzťah s Ježišom, aby som zistil, čo mi vlastne ponúka. Viem že toto je svetský portál, a že ja píšem prevažne úvahy duchovného charakteru, ale je to môj štýl. Je to môj život. Je to môj život, ktorý mi daroval Život sám, lebo On je môj majster, a ktorý je tu preto, aby sme mali život.
Moc premieňať srdcia. Srdce je ľudský orgán, bez ktorého život vlastne neexistuje, hoci fyzická smrť nastáva, keď zlyhá mozog. Ale nie som medik, teda sa tomuto nebudem venovať. Nato, aby sme boli ľudia skutočne pripravení do života, musíme sa nechať formovať od druhých. Ďakujem mojim rodičom, že keď som bol v pubertálnom veku.. 12-17 nejako, ma nepúšťali po diskotékach, pochybných zábavách, pri ktorom hrozí nebezpečie. Nemám to rád, nechodím tam nasilu, lebo k tomu nič necítim.
Nechápal som dakedy pojmu odumrieť tomuto svetu. Viac ľudí si ho dosť nesprávne vysvetľuje. Odumrieť svetu neznamená len zanechať všetko a nasledovať niečo iné. Povedzme chlapec sa stane mužom, vezme si dievča za ženu. Viac by nemal v podstate behať za svojimi kamarátmi každý večer do baru, alebo kamoškami, ale mal by sa venovať naplno svojej rodine, pretože žena, manželka, je ozdobou muža. Žena je zas tá, ktorá robí domov útulnejším, a je skutočne druhou polovicou srdca svojho muža. Len pre vysvetlenie, obrúčka na ruke znamená, že tak, ako neexistuje začiatok a koniec geometrického kruhu, a aj obrúčky, tak má byť aj láska. Bez konca.
To je síce jeden uhol pohľadu, môj.
Opäť som na rozhraní niečoho, o čom som si myslel, že ma to opustilo. Minule som mal veľmi pekný sen. Snívalo sa mi, že som sa stal kňazom, a že som oslavoval Boha sv.omšou. Nebolo to ale prvý krát. Krásny sen. Táto asociáca vznikla ale v podstate preto, lebo o niekoľko dní, tuším že o dva dni neskôr som išiel kamarátovi na diakonskú vysviacku. Vtedy sa mladý muž po veľmi ťažkých rozhodnutiach naveky stáva Jeho. Ducha modlitby, ktorý vanul obrovskou, modlitbami presiaknutou majestátnou katedrálou, som zreteľne cítil v sebe, a takmer som sa s tým stotožnil. Opäť sa ma totiž Ježiš spýtal, či som si oddýchol, a či opäť môže zaujať miesto v mojom srdci, tak ako kedysi. Myslím to obrazne, pravdaže. On totiž ale je vždy v mojom srdci. Len som si nechcel pripustiť opäť myšlienku, pohrávanie sa s povolaním. Vznešený, no najťažší životný stav, ktorý vyžaduje celú osobnosť, a celoživotnú obetu. Zamýšľal som sa nad jednou vecou. Prečo Boh tak hlboko musel vtlačiť aj do môjho srdca svoje povolanie, keď ho momentálne neviem uskutočniť? Prečo Boh povoláva do svojich radov často chlapcov, ktorí nie sú na prvý pohľad možno ničím zaujímaví, a sú to častokrát slabí študenti, jednoduchí muži, ktorí často robia rôzne sebazápory, len aby dosiahli stav šťastia? A majú sa v mladosti veľmi ťažko? Totiž ich rovesníci si žijú možno bezstarostný život študákov na nejakej škole, pozerajú za dievčatami, čo je normálne, no oni si vyvolili jedine Jeho, do ktorého vkladajú svoju budúcnosť.
Minule som si spomenul na jednu modlitbu, ktorú som prvýkrát počul, asi keď som mal 5 či 6 rokov. Chodil som na prázdniny do neďalekej dediny k mojim starým rodičom. Pamätám sa, mal som niečo nad 6 rokov, a veľmi netrpezlivo som očakával chvíľu, kedy budem v kostole. Keďže vždy som bol nižší, bol som užasnutý nad maľbami v kostole, liturgiou, nad hlasom kňaza, nad mohutným súzvukom ľudí v modlitbe, pri ktorom sa chvejem dodnes.
Jedna pasáž znie: "Zachovaj jeho srdce, keď mu bola vtlačená pečať tvojho kňazstva. Daj mu moc, aby premieňal srdcia tak, ako premieňa chlieb a víno, žehnaj jeho prácu, aby prinášala úžitok..."
Dneska poobede som si trochu zdriemol. Asi od pol šiestej som na nohách, letel som do roboty, potom z roboty, a nejako ma neskôr premohli driemoty, tak som si ľahol.
Snívalo sa mi, že som bol na nejakej záhrade, lúke, alebo čo ja viem kde. Mal som v ruke kosu, ktorú som ostril, a začal som ňou kosiť trávu. Živo si pamätám, že to bola obrovská lúka a ešte väčší porast. Bolo to miesto, ktoré mi je známe, no predsa neviem kde to je. Zvláštne. Kosil som dosť dlho, a že neďaleko som potom staval jednu obrovskú vežu, pri ktorej mi pomáhal jeden starý pán. Som si ale uvedomoval vo sne, že robota nám išla dosť ťažko. Vzápätí ten človek povedal vetu, ktorú neviem teraz pochopiť. "Táto stavba bude, alebo je postavená, bez jediného klinca."
Neviem čo to má znamenať. Možno opäť nejaká asociáca, lebo v mojom podvedomí som zase niečo silné emotívne možno prekonal a spracoval, a možno nespracoval.. Ale nemôžem povedať, že ma to netrápi. V mojom druhom blogu som písal, že náš život je neustále stavaná stavba. Verte či neverte, viackrát sa mi snívali také čudesné sny, že mnohokrát som nevedel, či mám mať z toho depresiu, alebo čo to vlastne má znamenať.
Každopádne chcem vyjadriť jedno. Nech je svet aký chce, tento svet, túto spoločnosť tvoríme my ľudia, pretože sme povolaní k spolupráci, a našou statočnou prácou dokončujeme tento svet, pretože sme jeho súčasťou. Preto sa niekedy trápime, preto nechápeme sa niekedy navzájom, máme rozdielne názory, iné správanie v daných situáciách, lebo sme jedineční, a každý z nás niečo hraničné vo svojom vnútri spracuje inakším spôsobom.
Všetci sme stvorení na obraz Boží, a predsa sme originál. V živote všetkým prajem, aby sme sa dokázali raz zjednotiť, a tak utvoriť jedinú rodinu, v ktorej nebude rozdelenia a žiadnej pomsty, egoizmu, kde skutočne bude žiariť jednota, pretože v jednote je skrytá naša sila.
Prajem Vám všetko dobré, ďakujem za dôveru a nech sa vám darí.
Lukáš
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nech Ťa náš Milordný Pán vedie ďalej. Teší ma, že sa máš už lepšie. Tak nech Ti to vydrží.