Častokrát sa zamýšľame, či naše konanie má nejaký hlbší význam. Napríklad ak sa niekde napríklad trápime, či už v zamestnaní, a hľadáme nejakú alternatívu, niečo proste čo je lepšie pre nás, či to máme vykonať alebo nie. Ak študujeme, často máme len na mysli to, že musím vykonať skúšku, musím proste zobrať hocijakú známku, ktorá svedčí o tom, že tú skúšku mám už za sebou, a viac krát z nejakej tematickej časti učiva sa našťastie nebude opakovať.
Niektorí samozrejme sú veľmi precízni vo vyučovaní, teda študenti, a hocijakú známku nezoberú. Ak sa teda mysľou mám vrátiť do mojich krátkych vysokoškolských čias, či skôr duchovnej formácie, ja som osobne zobral akúkoľvek známku, ktorá teda znamenala postup do ďalšej fázy učenia, a síce, že teda ten predmet mám teda tematicky uzavretý, a môžem sa venovať inším povinnostiam, ktoré ma samozrejme v najbližšom termíne čakali. Túto situáciu isto veľmi dôverne poznajú všetci tí, ktorí študujú na nejakej vysokej škole, alebo študovali, a vedia veľmi dobre, čo je to prejsť na skúške, a možno aké psychické vypätie ich to stálo pri nejakej dramatickej skúške, napríklad pri takom dekanskom termíne, kde už naozaj končí všetka sranda. isté fakulty majú azda nejaké čierne termíny, počul som už o nich, ale na ne by som sa neradno spoliehal, je to dosť riskantné a nebezpečné.
Toto bolo tak v skratke, čosi moje memoáre z vysokoškolských štúdii, ktoré som len jeden rok absolvoval v seminári, a na ktoré aj tak spomínam veľmi rád, a pociťujem stále ako nejakú prítomnosť v mojom živote, a cítim akúsi duchovnú neustálu spojitosť. či to je dobré, či to má nejaký význam pre moje budúce nasmerovanie, to neviem celkom presne, toto azda ukáže čas, ale ako pozorujem na sebe, všetko má pravda svoj význam, a ja som osobne za mnoho vecí vďačný.
To nedokážu mnohí z nás, pretože ak v niečom schybíme, veľmi sa rýchlo snažíme to napraviť. nič by pravda na to nebolo až také zlé, ale chceme veľmi rýchlo na čosi nepríjemné zabudnúť, miesto toho, aby sme to proste precitli, aby sme zišli doslova do nášho najtemnejšieho a najtajnejšieho vnútra, kde by sme si to proste mohli takto vnútorne vyjasniť, a akoby ukončiť to všetko. Má to veľký význam, pretože neukončené situácie majú za následok opakované vracanie sa do minulosti, kde nás bolia mnohé rany, ktoré sme utŕžili, a nebolo to pre nás celkom jednoduché. Isto mnohokrát sme pocítili aj pomoc od ostatných, a oni to naozaj mysleli vážne, ale my, avšak čímsi veľmi zasiahnutí sme to možno z azda nejakých pochopiteľných, či skôr nepochopiteľných dôvodov akosi radikálne zmietli zo stola a odmietli nejakú šancu.
A potom si kladieme otázky, či musí mať všetko nejaký význam, čo to pre mňa znamenalo. V istom zmysle toto pôsobí ako duchovná terapia, avšak môže to spôsobovať dosť veľké traumy. Tí, ktorí si azda prešli čímsi podobným zaiste dobre vedia, a možno koľko bezsenných nocí strávili premýšľaním o niektorých situáciách, ktoré veľmi chceli ešte v dostatočnom čase napraviť, avšak už sa to za istých okolností nepodarilo, a teda nemožno to teda vrátiť nazad, než akokoľvek by sme si to želali.
A práve preto mnohí z nás žijeme neustále v minulosti, ale nie je to zlé na druhej strane, pretože tým, že človek niekedy akokeby žije v minulosti pestoval si v sebe ešte tú pomyslenú druhú šancu, ktorú teda ešte akokeby podvedome ešte cítil. možno ešte vie, že čosi v ňom také ostalo, na čom ešte by predsa len mohol možno začať znovu stavať, čo sa ešte nedokončilo, a ešte cíti druhú šancu na akúsi pomyslenú opravu. Možné je všetko teda.
Ešte proste cítil, že nie je koniec, že ten jeho čas ešte príde. či to môžeme teda nazvať akousi ľudskou naivitou, môžeme to nejako posmešne nazvať, alebo prílišnou dôverčivosťou komusi, kde sa to vôbec nevypláca, je na každom jednom z nás.
Na záver teda ešte niekoľko krátkych myšlienok. A preto si kladieme otázky, či to malo význam. Či malo význam sa kdesi náhliť, keď sme si mohli možno ešte dobre čosi premyslieť, ako keby sme sa mali pustiť do nejakých našich tajných plánoch a predsavzatiach. Toto všetko možno nás môže celkom isto zotročovať. Naše analýzy, naše nenaplnené predpoklady človek nevie len tak zahodiť zo dňa na deň, a nevie sa sústrediť na nové, čo príde. Prečo je tomu tak. Cítíme akési zaťaženie z minulosti, ktorá nám bráni sa otvoriť nejakej neznámej, alebo menej známej budúcnosti? Nie je to jednoduché to priznávam, a toto opisujem z vlastnej skúsenosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár