Vreskot000: Nostalgia

Videl som opäť jeden blog, ktorý rozoberá o tom, ako pri počúvaní piesní sa im vybavujú nostalgické spomienky. Preto rád by som si niečo o tom chcel napísať, nakoľko aj ja som na tom vlastne podobne.

Hudbu mám takpovediac od mala v krvi, a vyvoláva to vo mne príjemné spomienky. Azda každý hudobný klasik mi dá za pravdu, že najkrajšie, najemocionálnejšie, najkvalitnejšie sú tie s molovým nádychom. Viete si pri nich všeličo predstaviť, a dosť možné, že z tých pocitov chcete istú dobu žiť. Najmä skladby, ktoré boli zložené na husliach. Takýto hudobný génius vedel pravepodobne veľmi dobre čosi o ľudskej psychológii, keď možno tristo rokov po zložení tohto skvostu to pomáha ľuďom, ktorí to skutočne potrebujú. Je dosť možné, že v poslucháčoch vyvolá nejaký smútok, ale na druhej strane je dosť možné, že takto pomôže vyplaviť z človeka akési zlé stavy, úzkostné pocity, ktoré tak častokrát mnoho ľudí prenasledujú, a robia nešťastným a zarmúteným.

Neviem sám si do dobre vysvetliť, ale ja osobne mal som až donedávna taký čudný pocit, ako keby sa človek sám od seba, z vlastného pričienia, z vlastnej aktivity vyvolával v sebe neuhasiteľnú túžbu sám sa trápiť. Nejako zísť pomyslene na citovú nulu. Sám od seba ísť na nulovú hladinu, pri ktorej budete mať v akomsi stave ničoty dostatočný priestor na načerpanie sily do niečoho nového. Sám som prežil takéto čudné chvílky, a preto dokonale poznám takéto pocity, a práve preto ich takto detailne opistujem. Nastaviť si diagram svojho srdca do hladiny smútku, a takto odspodu sa odraziť akosi nanovo. Poznáte ten pocit? Poznáte to, že máte akúsi neodolateľnú chuť ponoriť sa do niečoho neschodného, a takto pomyslene vypiť kalich horkosti až do dna? Alebo ešte lepšie.

Máte pocit, že niečo robíte len preto, lebo si niečo chcete neustále sprítomnovať, a takto sa podvedome seba samého poľutovať? Akosi sám sa trýzniť?

Pred nejakým časom som s obľubou vyhľadával adrenalín. Či už to boli policajti na cestách, kedy som si rýchlo očami kontroloval, či mám všetko v aute, prežil pár sekúnd strachu, a po ňom prišla škodoradosť, že mi nič nemôžu. Vyvoláva to niekomu veľmi príjemné pocity. Je dosť možné že práve toto v nás vyvoláva heroickú túžbu po niečom nepoznanom. A to len preto, aby sme sa konečne oslobodili od toho starého, rokmi zaužívaného, toho, z čoho sme už unavení a otrávení. Pravda je taká, že máme jedincov, ktorí sa potrebujú nejakým spôsobom doraziť, a majú na to svoj, možno rokmi overený recept.

Obdivujem takých ľudí, a do tejto kategórie pomaly ale isto, proste rokmi idú skúsenosti, zisťujem, že patrím aj ja, ktorým už je veľa vecí jedno. Pomáhajú mi v tom paradoxne životné skúsenosti mojich známych. Pravda je taká, že nik z nich vám nepovie skutočnú pravdu o sebe, a len ťažko po krátkom čase zistíte, že kto vlastne sú. Ale nič nie je lepšie, ako keď za chvíľu vám vykreslia dokonalú schému, podľa ktorej sa im teraz zdá byť život krajší a pestrejší. Dať v tomto na ich rady je veľmi dobré, lebo viete, že predsa nie na všetko ste ostali sami.

Minule som počúval jednu nádhernú pieseň, a ani za svet si neviem spomenúť na autora. Pieseň sa hrala od asi novembra v rádiách, a často ju započujem aj teraz. Donedávna som mal z toho kvalitnú depresiu. Úzkosť. Beznádejné, neúnosné vnútorné stavy, kedy som mal nanič náladu, a pri tej síce krásnej hudbe som mal neskutočné bolesti, ktoré som nevedel nijako stráviť, a predsa som ju veľmi rád počúval. Možno som sa v nej našiel.

Teraz pociťujem radosť zo života. Dá sa povedať, že už ma konečne opustil ten neopodstatnený strach, ktorý ma zovšadiaľ obkľučoval, a snažil sa hatiť moje cesty za dobrom. Samozrejme, nevrav hop kym nepreskočíš. Čím viac chceš dobra preukázať, tým viacej ti to bude prekazené. Pri počutí tej piesni, ktorá je krásna, si dokonale vo svojom podvedomí viem predstaviť aj scenár k nej, niečo ako priebeh filmu. Proste sa mi vybavujú niektoré okamihy, ktoré, je to dosť možné, som prežil takou silnou emotívnou energiou, že to vo mne rezonuje ešte aj teraz.

Z fyziky vieme, že energia sa nestratí, ale sa premení z jednej formy na druhú. Tento známy termodynamický zákon, mimochodom na základnej som neznášal fyziku, na strednej bola mojím najobľúbenejším predmetom, by som kľudne mohli aplikovať aj na situácie, ktoré máme v našom živote. Zistil som, že viem využiť aj negatívnu energiu. Umenie je spraviť si srandu zo svojej citovej bezvýchodiskovej situácie, v ktorej sa ukáže, čo si za človeka. Že sa vieš aj usmiať. Áno. Naučil som sa to, ale trvalo to nejaký ten čas. Viem ju premeniť na pozitívnu. Dokázal som z ničoho, dokázal som zo zla vyčarovať kúsok dobra, akúsi slabú naivnú nádej, z ktorej čerpám vlastne doteraz.

Je to celkom príjemný pocit, a pravda je taká, že prvý krát po viac ako pol roku, píšem otvorene o tejto mojej problematike, ktorú som donedávna riešil len v mojej mysli, poprípade s ľudmi, o ktorých som bol maximálne presvedčený, že mi predsa len porozumejú, a dôveroval som im o čosi viac ako druhým.

V poslednom čase píšem články jeden za druhým, čo ma napĺňa zvláštne dobrým pocitom. V poslednom čase cítim na sebe akési vlastné zadosťučinenie za všetko, čím som si v nejakom čase dozadu sám prešiel.

Aká to bola cesta? Môžem si smelo dať otázku, na ktorú som už našťastie našiel odpoveď, a som ochotný teraz o tom písať. Pociťujem teraz stav, kedy sa cítim slobodný, a otvorený novým myšlienkam, a vybadal som na sebe, s radosťou oznamujem, že skutočne som sa presvedčil, aký dobrý je Pán. Sem tam, ešte ma trhne, keď si spomeniem, čo za citový odpad som prežil nedávno, ale už je to dobre. Som šťastný, že v súčasnosti Pán Boh mi do cesty skutočne posiela takých ľudí, ktorí ma vedia obohatiť svojou originálnou, vlastnou životnou skúsenosťou, a takto pomaly čoraz viac a viac sa snažím sám zdokonaľovať, a brať si príklad, hľadať len to, čo je pozitívne. Nestrácať čas zbytočnosťami.

Čo na záver povedať? Cítim, ako veľa vecí som sa naučil, a to možno len vďaka tomu, že som niečo opustil a zanechal. Ako sa mi zrazu pootvorili dvere za lepším poznaním, a síce nevedel, čo ma čaká, ale teraz viem, že to bolo užitočné. Prajem všetkým vám, aby ste našli odvahu niečo v živote zanechať, a aby ste vyšli v ústrety za novým poznaním, a nebáli sa. Aspoň to skúste, nič zlé sa vám nestane. Veď Bohu predsa nič nie je nemožné.

Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Nostalgia

Komenty k blogu

Horúce!