Dnes som mal taký veľmi čudný deň. Okrem toho, že je utorok, som sa musel vyrovnať s tým, že nie vždy sa darí, a treba aj hlavu skloniť. Hneď ráno som sa presvedčil, aký krehký je ľudský život, keď po skončení rannej sv.omše záchranári kriesili jedného pána, ktorý vyzeral veľmi zle. V duchu, stojac obďaľeč, som len tajne dúfal, že bol zaopatrený, že bol na omši na sv.prijímaní, nakoľko zle mu prišlo bezprostredne po jej skončení. Tak zúboženého človeka som už dávno nevidel. V duchu som sa len automaticky pomodlil, aby mu Pán Boh uľavil, a aby ho zasiahol uzdravujúcim dotykom. Je to veľmi zvláštne a ťažké vidieť takto niekoho, ktorý vám uniká. Zlyháva. Keď prekvapený stojíš a nevieš čo máš povedať, a vlastne nechceš nič inšie, len tupo hľadieť pred seba a modliť sa za pokoj, zdravie, za ľudí, ktorých nám Pán Boh dennodenne posiela do cesty, aby sme takto, hocijakou malou službou verne plnili, čo chtiac nechtiac musíme.
Raňajšia smutná udalosť ma pobádala, aby som blog napísal dnes už, a aby som toto spomenul.
Pozerám len tak von z izby, ľudovo povedané, niekde do blba, a myšlienky prichádzaju akoby samé od seba. Teším sa, že som sa v poslednom čase skultúrnil. Išiel som do kina. Teda nie sám, ale s mojou najdrahšou Nikinkou. Potreboval som urgentne hrejivý pocit jej prítomnosti. Keď sa začalo zimné obdobie, je to zvláštne obdobie, lebo raz dva príde zima, veľmi málo teplých dní, pomaly chladných dáva pocit, že melanchólia pracuje na plné obrátky. Najmä keď sa zobudíš, a je všade tma. No hrôza. Minule som sa vybral na prechádzku, samozrejme vo dvojici s Nikou. Vzájomné rozhovory, nežné, láskyplné objatia má pravdepodobne nejeden z nás rád. Priznám sa, že po dlhšej dobe som konečne bol na spovedi. Mal som síce dobrý pocit už len z toho, že sme pristúpili k nej obidvaja. Rád sa zhováram o budúcnosti. Netajím sa, že chcel by som vyskúšať zahraničie. hm. Anglicko a podobne? Veď snívať nie je zakázané, aspoň o tom neviem. Praskajúce raždie, sálajúce teplo z ohniska to je príjemne hrejivý a upokojujúci pocit, že niekomu predsa len patríš.
Hoci v predchádzajúcich mojich blogoch som sa dosť odvážne vyslovil o pochybnostiach vo viere, predsa ma tie myšlienky neopúšťajú, no zároveň ma aj formujú. A to je správne. Nemožeme predsa byť ako teliatka a nič nevedieť, a na nič sa nepýtať. To nie je individualita súhlasiť so všetkým, a len pritakávať druhým. Potom ten druhý si z nás skutočne bude robiť dobrý deň, a ťahať nitky na takú stranu, akú sa mu zachce. Aj keď vždy sa nájde niečo, čo ma ženie vpred. Myslite si čo chcete, ale diabol zbožňuje duše, ktoré verne nasledujú Boha, jeho cirkev, a tých, čo sa usilujú o svätosť a božie kráľovstvo už tu na zemi.
Minule som si s takou úprimnosťou chcel vypočuť kázeň, ale jednoducho sa nedalo. Prečo sa vo všeobecnosti bojíme veci pomenovať pravým menom? Opäť som mal na internete až priveľmi živú diskusiu s kamošom. Minuloe som spomínal, že Boha treba milovať, utiekať sa k nemu, lebo či chceš či nie, tvoj osud je v Jeho rukách, a nič mu neujde. Ak si dneska plný energie, sily, zdravý, zajtra to platiť nemusí. Pocítil som to aj ja, keď ma z ničoho nič rozbolel zub. Okrem toho, že táto bolesť je všeobecne odporná, dávam biblii za pravdu v jednej veci, a to, že keď trpí jeden úd na tele, trpia s ním všetky. Potvrdzuje to prax sama o sebe. Práve preto sa mnohokrát znepokojujeme s niečím, čo nie je potrebné. Nikdy nič som nedostal len tak zadarmo niečo.
Sústredíš sa síce na súčasnosť, ale podvedome myslíš na nasledujúci deň. Niekde, asi v e maili som čítal, že nemáš čakať, kým priberieš, schudneš, kým sa oženíš a podobne. Pán Boh sa musí vtedy veľmi smiať. Ako poznáte ten vtip. Že. "ako najlepšie pobavíme Pána Boha.. Tak, že mu pozozprávame svoje plány do budúcnosti.
Jedno príslovie pekné vraví. Človek pred Bohom je len taký, aký je. Nič viac. Prebieha mi v mysli, že čo budem robiť v budúcnosti, o 5, o 10 rokov, a čo ja viem, koľko ešte liet. Je to ale potrebno?
Je, a podľa mňa človeku podvedomie niekedy nahovára, že si treba užívať, žiť neviazane, lebo to je samozrejme v dnešnej dobe. Je to veľmi moderné, nevedieť zostarnúť s myšlienkou na budúcnosť, a takto chtiac nechtiac si človek pestuje ružové predstavy. Aj keď aj predstavy musíš mať, no treba nechať prehovoriť aj Boha. on najlepšie vie, čo bude. vidím to na sebe.
Sú zbytočné dlhé modlitby, patetické meditácie, lebo tie častokrát nepozdvihujú tvoje vnútro ku konečnému šťastiu, ktoré je Boh, ale blokuje tvoju pamäť. Na duchovnom povolaní, ktoré je krásne nestotožňujem sa len s jedným. Celibátom. Nič proti. Lebo aj ja som tak chcel žiť, ale zmenil som názor. Nemyslím tu ale sexuálnu nezlučiteľnosť muža a ženy, ale to, že človek sa nevie podeliť rovnocenne o dary, ktoré nosí vo svojom vnútri.
Poviem príklad.
Predstavte si vedca, lekára a čo ja viem koho, ktorý sa narodí kdesi v púšti, a je odkázaný kočovať celý život, hľadať studne s vodou celý život. Pričom on sám má vo svojom vnútri toľko darov, ktoré vlastne nikdy nevyužije. Jeho sociálne prostredie ho determinuje, prispôsobuje sa mentalite a žije v tom myšlienkovom svete, ktorý takto chtiac nechtiac vytvorila a ponúkla kultúra, ktorá ho hoci aj proti jeho vôli formuje.
Nemám rád, keď niekto niekoho využíva nezcharakterne druhých, ako nejaké mechanizmy, aby dosiahol len to čo si žiada, a nechávame sa takto zotročovať len preto, že chceme druhému vyhovieť. To je blud, z ktoŕého sa treba vymaniť. Niekto ako keby mal veľmi rád, keď druhý trpí. Neznášam, keď sa zosmiešňuje príslovie... "koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje."
Tento výrok používajú unikátni jedinci, ktorí sú teoretici, pojmy súcit, pravda, spravodlivosť porozumenie im veľmi málo hovorí, alebo si ho vysvetľujú po svojom.
Ja viem že Pán Boh skutočne dosť podivne riadi tento svet, a usporadúva osudy ľudí, no niekedy tej lži je akosi priveľa. Vari sa skutočne vytratil mier? Nevadí. Treba len pozorne sledovať to ,čo sa deje okolo nás. Pokojná vyrovnaná myseľ, vnútorný pokoj ti nik nevezme. Prečo som spomenul v názve Óda na praskajúce raždie?
Lebo nepoznám človeka, ktorý sa nerád pozerá do krbu v ktorom praská oheň. vyžaruje teplo, pohodu, zaujímavý pokoj, vnútornú vyrovnanosť. Kto z nás nemá rád večernú pohodu takúto podľa svojich možností? Človeče ponor sa niekedy do ticha a pomedituj, aký krásny je život a svet okolo nás. Niekedy je dobré len tak ponoriť sa do vlastných myšlienok a zrovnať si nejaké nejasnosti, veď ako sa hovorí, po búrke sa vždy vyjasní. Prajem všetkým radosť, nekončiacu radosť zo života. Bože, ďakujem ti, že aj za mňa si prelial svoju drahocennú krv!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
16. 2.febuára 2011 01:04
@ kawanabe @ chidori bola by som rada keby ste si toto precitali
Napíš svoj komentár