Zaujala ma jedna veta, na ktorú chcem spraviť túto recenziu, zamyslenie, teda tá veta znie takto: "Poznáš ten pocit, ked máš okolo seba veľa ľudí, ale si sám a cítiš, že nikam nepatríš."
Celkom isto to súvisí s článkom, s pominuteľnosťou, a vysvetlím hneď aj v približne v ktorých blogoch sa toto duchovne spája, a aký to má význam, aký význam má akési začlenenie a podobne.
Ako som písal v nejakom článku, tak viacerí máme tendenciu s kýmsi sa spájať, tvoriť akúsi jednotu, byť v nejakom spoločenstve. Celkom isto to dáva logiku, pretože samému ako tak nikomu nie je príjemné, a je dobré s niekým zotrvať.
Avšak horšie je, kedy nevieme nájsť spoločnú reč s niekým, a tak by sme možno aj chceli, ale jednoducho to nejde. Napríklad odrádza nás od neho jeho konkrétny štýl života, ktorý nám nevyhovuje, a ktorý spôsobuje myšlienkový odklon, a celkové zanechanie nápadu zotrvať na nejakom mieste, a to aj za cenu, že musíme urýchlene hľadať nejaké nové riešenia našej situácie.
Je to celkom isto komplikovaný proces, ale vidím to na sebe, že niekedy sa to naozaj vyplatí, pretože človek sa potrebuje neustále rozvíjať. Okolo seba azda máme priveľa opozeraných a okukaných ľudí, s ktorými si azda nemáme čo povedať, a s ktorými sa možno ani nezdravíme, alebo udržiavame nejaké kamarátstvo len preto, aby sme možno zahnali nudu, pretože necheme byť sami, osamotení, nejakí opustení. Na druhej strane neviem presne či je to nejaká výhra, pretože takto sa nevieme nikam pohnúť, a niekomu celkom vyhovuje nejaký stereotypný spôsob. Minimálne v tom, že napríklad cíti akúsi duchovnú istotu, že mu nič nehrozí, nijaké nebezpečenstvo, nejaký problém, nejakú otázku, z ktorej by sa mohol celkom isto vykľuť nejaký problém, s určitým stupńom obtiažnosti.
A preto, keď sa vraciam k tomu, máme okolo seba veľa ľudí, ale cítime, že nikam nepatríme. Tu by som napríklad spozornel, pretože človek naozaj práve tu môže cítiť to, čo som opisoval v článku o existencionálnej frustrácii, kde človek azda z akejsi osobnej bezmocnosti nevie presne komu sa majú ozvať a podobne. Napríklad ako keby človek mal medzi sebou čosi nastavané, a prechádzame práve preto okolo ľudí ako vzduch, ako keby ani pre nás neexistovali, nevnímame tú jendoduchosť, to, že sa treba pozdraviť. To celkom isto môže byť aj preto, lebo cítime možno našu nevyužiteľnosť, alebo teda skôr našu akokeby nefunkčnosť, a to sa nám môže aj vyplatiť zlým spôsobom.,
Najhoršie je, keď človek naozaj začína mať pocit, že sa niečo od neho vzďaľuje, a má pocit, že nikam nepatrí, napriek nesporným faktom, že to tak nie je.
Tu treba pritom rozlišovať nejaké morálne alebo formálne členstvo kdesi, alebo keď vidíme, že napríklad nezdieľame rovnaké, ale máme celkom odlišné a predovšetkým nezlučiteľné názory, ktoré zaznamenávajú tak či beztak skorý rozchod, či už, myšlienkový, názorový, odčlenenie sa, nejaká tá novovzniknutá mentálna vzdialenosť, kedy sa proste stáva, že človek len akosi pritakáva na niečo, ale postupne si uvedomuje, že to nie je ono, a teda viacej sa nevie celkom presne stotožniť s tou ideou, s tými ideálmi, myšlienkami, na tom procese, ktorý ešte pred časom bol možno nejakým jeho zmyslom života, alebo náplńou, podľa ktorej sa teda riadil, a vedel na čomsi systematicky pracovať, čo by som považoval za vážny počin.
Na záver by som teda tento článok takto asi zhrnul. Ako teda spomínam. Sám cítiš, že teda nikam nepatríš, ale niekedy to nie je zlé, pretože práve aj v tom momente človek možno v niečom akokeby dostal rozum, a zistil, že teda tá jeho akokeby misia, alebo poslanie, proste v danom momente pre neho skončili, a je potrebné sa pohnúť kdesi. Dopredu najlepšie. Čas ukáže, či to bol dobrý krok, alebo nie. Môžeme si z toho zobrať ponaučenie. Všetko zlé je na niečo dobré.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár