Ja som si pred časom položil otázku, v tomto článku, sa ku nim pristavím azda po druhý krát, ale myslím si, že to stojí za to, niečo ešte v krátkosti vysvetliť a možno objasniť, že teda či existuje cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty.
Písať o tomto sviatku v súvislosti a v spojitosti s týmto čo som napísal v hornom odstavci ver mi, nie je veľmi príjemná pisateľská činnosť, a za normálnych okolností, azda rád by som to predovšetkým v túto chvíľu vynechal.
No ako dobre vieš, život prináša nielen tie radosti, a dobré chvíle, plné šťastia, pohody, svetla. slnečných dní kedy si bezstarostný, a podobne, kedy človek príde zo školy, a svet gombička, alebo kedy prídem napríklad z práce, a neriešim ju viac, a snažím sa oddychovať, ale život prináša aj určité starosti, trápenia, chvíle nepohody, kedy človeka mnohé skutočnosti dožehnú častokrát na pokraj svojich síl a niekedy až k slzám.
je čas radovať sa, čas smútiť, čas sadiť, čas vytŕhať. Toto sú slová z starozákonnej knihy Písma Svätého. A celkom oprávnene aj v túto dobu a po tieto dni je dobré si to pripomínať. Určite nikomu nie je možno príjemné chodiť po cintorínoch, ale cirkev mi zdôrazňuje, že život sa raz skončí, a my predsa putujeme do nebeskej vlasti. Ak tomu neveríš... Nemusíš, nekážem ti to, ale potom sa celkom isto dozvieme pravdu o živote.
Píšeš dosť ostré slová, ja by som si takto nedovolil odporovať, a hoci navštevujem cintorín pomerne často, raz za týžden, vyhradím si predsa len čas na tú modlitbu. Neveriaci si to častokrát vysvetľujú len ako nejakú spomienku, kedy treba odovzdať kvety na cintorín, možno poriadiť, ale ....
Toto k tomu absolútne nepatrí. Dám to trochu do duchovného súvisu, aby si pochopila bližšie, spolu s ostatnými, ktorý to možno nechápu, o čom to všetko je. Pokiaľ si nechceš ozdobovať duchovnú podstatu svojej osobnosti celý život, darmo budeš nosiť komusi nejaké bohaté vence, alebo kvety. Bližšie to samozrejme nemá zmysel, ja napríklad keby som sa odel do mysle ateistu, teda neveriaceho, neviem presne, akú spomienku a koho si vlastne tam pripomínajú, veď predsa poznáme jedno príslovie, že kto v srdci žije, neumiera.
A toto je problém, ktorého sa bojíme, a vprostred prežívania nášho života sa mu veľkým oblúkom vyhýbame. Ako som to v istom mojom blogu už spomenul, ale spomeniem to znova. Myšlienky, ktoré vedú k myšlienkam o konci života nie sú príjemné, ale sú potrebné, pretože človek sa potrebuje v mysli vyrovnať aj s touto skutočnosťou, pokiaľ človek napríklad plne v tom okamihu, kedy sa to napríklad bude týkať aj jeho nebude navštevovať napríklad a vyhľadávať pomoc trebárs nejakých psychologických odborníkov. By sme sa čudovali, ale koľkí ľudia napríklad tak aj činia, alebo v minulosti sa o toto aspoň pokúsili.
Azda častokrát ostýchanie, alebo neopodstatnený dôvod akejsi vnútornej hanby... ten hovorí, že nebudem hovoriť o nejakých problémoch, ktoré ma zaťažujú, pretože sa týkajú výlučne len mňa. Tieto témy majú síce spoločný menovateľ, ale predsa sú tak rozdielne. Prejavuje sa to napríklad v tom, že áno, toto sa týka nás všetkých, ale keď sa to týka len mňa, potom je to moja záležitosť, pretože samozrejme, každý to pociťuje ináč.
Toto mi hovorí aj duchovný život, a síce to, čo spomeniem na záver. Mnohí sa nevieme empaticky vcítiť do role toho druhého. Aj vo viere je to tak. Mnohým chýba miera empatie. Tu nejde o to, či na sviatky navštívim cintorín alebo nie. Tu ide o to, či prejavím ako človek ľudskosť a spolupatričnosť s niekým, a ak som veriaci, či verím, že život sa smrťou nekončí, neodníma, iba mení, a po skončení putovania máme pripravený večný príbytok v nebesiach, na ktorý tak málo ľudí vprostred týchto starostí pozemských myslí.
Čo teda ešte dodám na záver. S tým celkom isto súvisí aj miera empatie, ktorá ako vidím, sa celkom isto vytráca od nás, pretože človek má chorých navštevovať, a snažiť sa o nich starať, a prejaviť mieru empatie. Kto tak nečinil za života, áno.. Potom je zbytočné navštevovať cintoríny, ak niekoho si zanedbával, a potom človek bude robiť naozaj len prázdne vonakjšie úkony.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár