V poslednom čase vo mne veľmi ochabla úcta ku starším ľudom, pretože zo správania niektorých som skutočne vo veľkom pomykove, a som veľmi smutný, zarazený. Takto sa nemôže správať človek, ktorý chce rozdávať mladším ochotne nejaké svoje skúsenosti, kto môže mať rozumu možno na rozdávania, kto môže mi byť starou mamou, starým otcom, aby ten človek nevidel pravdu, a taký bol slepý.
Tlieskate nesprávnym ľudom, myslím si, že mnohým vek ubral aj z rozumu, to môžem priznať. Dostalo sa mi takých nadávok od starej ženy, že to neviem ani vypovedať. Vtedy som veľmi zaváhal, že kde je pravda. Našťastie.
Boh s tým absolútne nesúvisí, čo som rád. Niekedy na druhej strane mám taký veľmi divný pocit, akoby veľa ľudí, a najmä veľa osudov bolo vydaných akokeby úplne napospas. Vôbec sa nejedná o môj prípad, v tomto blogu sa chcem v prvom rade zastať tých, ktorý to sami nevedia, lebo im to možno nie je súdené nejak.
Príliš veľa ľudí v mojej blízkosti, príliš jedincov je takých, ktorí sa majú žiaľ, musím tak hnusne povedať, majú veľmi dobre, a veľmi ryžujú na druhých ľudí, a veľmi citovo ich zdiera a zneužíva. Neznášam takých. Hovorím to pri plnom vedomí, pretože sú to veľmi falošní a najmä veľmi prázdni ľudia. Hovorí sa, že len dobrý človek ti povie do očí to, čo je pravda, a podobne, ale to je veľký omyl.
Je to taký, ktorý ťa nenávidí, a všetko zle ti chce zapriať, a nič dobre mu dokonca ani z očí nejde, však? Poznáme takých veľmi dobre, a mal som tú česť napríklad v poslednom období, jednalo sa o dva roky, do kelu, keď si na to spomeniem, je mi skutočne veľmi zle, a veľmi tomu nechápem, ako som to mohol len vydržať. Všetko išlo cielene proti mne, a nikdy som sa nevedel dostatočne obrániť, už len voči ich nechutným a perverzným ksichtom, ktoré z duše nenávidím, a som veľmi rád, že od približne budúceho týždňa nebudem vidieť, jedná sa o konkrétne jedného človeka, ktorý už ale samozrejme okolo veľkej noci tohto roku dostal svoj podiel spravodlivý, čo som veľmi rád.
Nikdy by som nikomu nechcel nič zlé, chcem len, aby každý spravodlivo dostal, to čo si zaslúži.
Preto, ako repujem už v nadpise, veľmi sa rozhodni, komu budeš veriť, a radšej stokrát meraj a raz strihaj. Hovorí sa pomerne dosť často, a je to rozšírené, že vraj zdanie klame.
Teraz by som k tomu chcel napísať niečo, čo si myslím ja.
Rozhodni sa komu budeš veriť, lebo zdanie klame. Sú ľudia, ktorých keď stretneš, tak od prvej chvíle vieš, že je to viac než jasné, že sa jedná o solídneho človeka, ktorý to, čo hovorí, aj koná. A tak to má aj byť.
Sú ľudia, a to sa radím k nim, s hrdosťou môžem povedať, že keď do telefónu poviem, že tam budem o polhodinu, tak tam prídem za 20 minút, a ešte stihnem okolo toho ďalšie veci.
Minule som čítal jednu fantastickú myšlienku, ktorú som zahliadol, tuším že to bolo v mojej mejlovej schránke, a jednalo sa samozrejme o vzťahy, o dôvere, o ľudskosti, o ochote a o obetavosti pre iných a podobne.
Viete prečo existuje sklamanie? Viete, prečo sa musíte veľmi dobre rozhodnúť, komu vlastne budete veriť, a komu dôverovať? Je to preto, lebo príliš veľa vecí vieme odovzdať, dať, a rozdať takou intenzitou a s celej sily, že prichádza sklamanie preto, že ten druhý nám to isté nemôže opätovať.
Preto sme sklamaní z neúspechu nášho, lebo sme nároční na seba. Lenže nie pre každého toto patrí.
Sú ľudia, ktorí sú veľmi tvrdí a prísni na seba, a tak to má byť. Ktorí majú niečo už vypestované v sebe, zaužívané, a je to správne. Žiaľ, nie každý takto rozmýšľa, a to je chyba. Potom sa sklameme, a nevieme sa z toho pol roka dostať.
Či sa jedná o nejaké priateľstvá, kamarátstva, či sa jedná samozrejme o vzťahy, kedy si musíme dobre premyslieť, komu otvoríme dobre svoje srdce, a pred kým to nespravíme.
Mám predsa skúsenosť, a moja intuícia ma nikdy nesklamala, že skutočne si musíme vyhradiť istý počet ľudí, akýsi numerus clausus, neviem či poznáte tento latinský pojem, a ďalej nepustiť nikoho, maximálne toho, kto sa nám nepozdáva dlhšiu dobu.
Táto síce prísna dogmatická teória, ktorú razím ja, je predsa pre mňa overená. Nie každý sa dokázal v niečom tak nasadiť za nejaký plán, ako som sa nasadil ja, a preto som sa sklamal. Preto to všetko zlé a depresia možno na mňa doľahla.
Na záver teda zhrniem ešte raz kratučké postrehy. Treba dôverovať, netreba zas na druhej strane nikoho chorobne podozrievať z niečoho, lebo sa môžeme potom aj fatálne pomýliť, ale ľahšie je niekoho si vopred overiť, a potom vyvodiť z toho nejaký záver, či sa oplatí investovať do niekoho čas. Lebo skúsenosť mnohým už predsa jasne dokázala, že dvakrát meraj a raz strihaj. Nech sa vám všetkým darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár