Na začiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha, a Boh bol to Slovo. Takto sa začína Jánovo Evanjelium. To len na úvod. Prečo som to spomenul? Každý človek, tak ako ja, a možno aj ty, čo to čítaš, po niečom túži. No nie ako trojročný, malý chlapec, ktorý sa chce azda chvíľkovo pohrať s legom, plyšákmi, ktoré skončia kdesi v krabici a sú dávno zabudnuté. Chcem ja konkrétne niečo dosiahnuť, čo sa nanešťastie stáva pre mňa nedosiahnuteľným. Každý človek, keď chce niečo dosiahnuť, tvrdo a poctivo maká, prečo? No preto, aby bol naplnený. Aby bol spokojný. Aby vedel, že jeho práca nie je zbytočná, a aby aj druhí videli, že v tom diele je skrytý duchovný odkaz, posolstvo, ktoré má byť inšpirujúci prvok pre ďalších ľudí.
Na začiatku niečoho, sa stalo niečo osudové. Nie som fatalista, čo verí v osud to nie, ale myslím si, že v živote postretáme toľko náhod, že sa divíme, ako to všetko do seba zapadá. Minule, tuším tak pred asi mesiacom skoro, som mal jednu veľmi nepríjemnú skúsenosť. Nepríjemnú, ale veľmi poučnú, skutočne. Náhlil som sa na bicykli. V jednom okamihu som si neuvedomil, že som nedal presnosť autobusu, ktorý sa rúti oproti mňa. Bolo to dosť dramatické. No pomyslel som si: "risk je zisk", a chvála Pánu Bohu sa to vyplatilo. Šiel som vysokou rýchlosťou a minul som sa tesne s autobusom. Poučenie do budúcna.
To bolo šťastie. Pretože keby som bol o dve sekundy menej pohotovejšie zareagoval, a zazmätkoval, zrejme som na druhom svete. Považujem to za Boží zásah. Vletel som do kostola, celý mimo, mierne roztrasený, a vo svojom vnútri som ďakoval Pánu Bohu, že žijem vlastne ďalej. Viete, mám dosť ťažké obdobie. Nechcem nikoho zaťažovať, ale nadpis blogu to brutálne vystihuje. Zranený pocitom neskutočnej sebaviny, ktorú som trpko pocítil na vlastnej koži, mi neustále zviera moje vnútro, a to doslovne.
...Nikomu neprajem ten pocit úzkosti, sklamania, osobnej prehry a nezmieriteľnosť, že som videl zasľúbenú zem, ktorú som mal raz zveľadiť, v nej pracovať, tešiť, plakať, smiať sa aj sa radovať, a ktorá mi zrejme aspoň načas zabuchla dvere... Ale všetko zlé je na niečo dobré, aspoň sa tak hovorí. Keby som kráčal, sám a zranený, šiel by som až tam, kde tvoja duša pramení, tak to spieva jeden známy spevák. Presne tak. Veľmi krásna pieseň. "kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje, máme možnosť dočítať sa v biblii, Lk 9, 23. To je alegoricky to isté povedané. V ťažkostiach, často v pote tváre hľadať šťastie. Apropo otázka, dosť super, hm. Čo je šťastie, najmä v dnešnom rozlietanim svete, keď skutočne nemáme čas na nikoho a na nič. Hm. Akurát som skončil 4 týždeň práce na stavbe u kamaráta. To bola práca, z ktorej sa mi ešte teraz trasú ruky. Ale veľmi pekné zážitky mám, je to ďalšia skúsenosť, a človek je takto neustále v kontakte s ľuďmi. Je to ale príležitosť vydať zo seba maximum čo sa dá, a odovzdať svoje vnútro navonok.
Náš život je stavba, ktorá nikdy nebude dokonalá dokonalá, lebo treba vždy niečo prerábať. Ani hmota, lebo hmota sama o sebe nie je dokonalá, pretože po čase aj tak zanikne. tak to sa učí na fyzike, na chémii, pretože sa dá spraviť krajšie a ešte krajšie, a nadobudne aj po rokoch novú a inú kvalitu. Teraz som si začal uvedomovať, čo sa stalo, a aj keď si myslím, že som nič nestratil, predsa v mojom vnútri cítim rozpor. Je to strašný pocit. Ako keď niekoho máš rád, a chceš ho milovať naveky, a zrazu ti toto všetko niekto v jednej sekunde doslova odníme tvoj, len tvoj neskutočne vzácny poklad, z ktorého som sa roky tešil. Predstavoval, aké to bude, tvrdo a ťažko budoval, a ktorý sa pominul ako deň včerajší, ktorý vlastne už nikdy nezažiješ, pretože je jedinečný. Takto sa dvíhať z prachu, znova a znova budovať, ale ak máme nádej, nič nie je stratené. Nádej vždy umiera posledná. Ako domček z karát. Potiahneme jednu kartu a spadnú všetky karty. V reálnom živote pocit, s ktorým sa nejeden nevie zmieriť, lebo najťažšie je stavať od znova, pretože ťa niekto stopol na predchádzajúcej ceste. Kto ti pomôže?
Dosť ťažká otázka. Uvedomil som si našťastie jedno. Keď sa nespoľahnem sám na seba, nikto ti nepomôže, teda v cudzom prostredí. Pardón. je tu ale Pán Boh. Hoci okoštovať sčasti takýto horký chlieb som už mal tú česť. Som ale vďačný. Odovzdávam svoje ja, svoje celé vnútro jednému veľmi super Partnerovi, ktorého verím, nadovšetko milujem, dôverujem ako nikomu inému. Však vie najlepšie, prečo to tak je, a prečo to tak malo asi byť. Žeby som mal pripravený iný podiel, to netuším, ale chcem to prijať. Veľmi mám rád turistiku. Taký super výlet, viete, pár kilákov nabeháte, sem tam dáke reťaze, ale keď vyjdete na vrch, uvidíte to prekrásne prírodné dielo, z ktorého máme radosť, že opäť niečo nové sme zažili. A ten vyšlapaný chodník, ktorý som aspoň ja osobne, apropo píšem za seba , cestou budoval.
Tá hrdosť, že som prekonal vlastnú pohodlnosť, a niesol od začiatku svoj batoh, naplnený trápením, prehrami, viťazstvami, radosťami, svoj život, moje celé ja. Ten vrch kopca, to je moje tajomstvo, ktoré prechováva každý z nás iným spôsobom. To Tvoje vnútro, ktoré chápe len Ten, ktorý je Tvoja záštita. To chápe len Ten, ktorý je Tvoj neustály darca darov, ktorému ani ja sám nedokážem primerane poďakovať, ani nikto z nás. Prijmem bolesť vyrovnane? Chcem a musím, lebo život je neustála dynamika, ktorá sa mení aj kvôli tomu, aby nás hnala vpred. Myslieť dopredu, dívať sa na cieľ, ako bežec pri pretekoch.
Mám veľkú radosť za všetky dary ktoré som dostal. Aj keď sa trochu trápim, dávam všetkému význam a dôverujem. Len dúfam, že zvíťazí pravda.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
veľmi pekné..
poznám ten vnútorný rozpor ..u mňa nastal keď som stratila istotu, ktorá mi poskytovala pocit bezpečia, pokoja...
teraz mám pocit, akoby cesta po ktorej kráčam, bol len lesný chodníček, bez značiek uprostred niečoho neznámeho..
poznám ten vnútorný rozpor ..u mňa nastal keď som stratila istotu, ktorá mi poskytovala pocit bezpečia, pokoja...
teraz mám pocit, akoby cesta po ktorej kráčam, bol len lesný chodníček, bez značiek uprostred niečoho neznámeho..
Napíš svoj komentár
Ale netreba smútiť, keď sa ti kocky stavebnice, či domček z karát rúcajú, pretože je to šanca vybudovať niečo krajšie, vačšie, honosnejšie. Zveľaďuj svoju stavbu ďalej...