Mnohokrát som sa napríklad ja osobne pristihol pri takej čudnej myšlienke, že niečo, do čoho sa idem pustiť, mi asi nevyjde. Nemal som napríklad od začiatku z toho proste dobrý pocit, rozmýšľal som v negatívnom podtóne. Osobne zastávam názor, že radšej v niečom sa budem brzdiť, a zbytočne sa nenádejať, aby som sa neskôr nesklamal, pretože veľakrát potom som sa v myšlienkach k tomu danému neúspechu vracal, Myslel som proste len na jedno jediné, a ani to nebolo zrovna pozitívne. Proste že to nedám. Myslel som dosť negatívne, nemyslel som vôbec na nejaký reálny dobrý výsledok, ktorý by navyše ma mal v niečom potešiť, povzbudiť, možno dodať akýsi optimizmus, niečo, čo rozoženie chmáry.
Teda nie raz sa stane, že človek sa bude musieť pustiť do niečoho s čím vôbec nepočítal. Nechce sa mu, a bude sa musieť ako sa hovorí žargónom, primusiť. Niečo bude musieť spraviť aj proti svojej chuti, no ak to niekedy býva, práve z tej najmenej príjemnej činnosti sa dá predsa len poučiť.
Z Písma Svätého mi napadlo, že predsa na krížovej ceste, sám Šimon z Cyrény, alebo Šimon Cyrenejský predsa pomohol Ježišovi niesť kríž, hoci sám nebol ochotný. A keby neskôr vedel, že ten jeho počin sa neskôr stane jedným z štrnástich zastavení krížovej cesty, ktorú sa zbožní kresťania v pôste modlia.
Nie raz sa človeku do niečoho nechce. Beriem to niekedy naozaj ako skúšku, či človek v niečom vytrvá, a obstojí. Obyčajne sa nie raz stáva, že najradšej, aj ja sa priznám, by som to vzdal ešte pred tou pomyslenou štartovacou čiarou. Väčšinou, naozaj ak človek nemá pevné základy, a väčšinou nulovú vôľu, naozaj sa stane, že ďaleko to v podstate nedotiahne, väčšinou to vzdá hneď niekde na začiatku, možno v domnení, že niekedy radšej je lepšie zísť z kratšej cesty, ako to vzdať možno tesne pred koncom, kedy výsledok očakávajú aj ľudia okolo teba, a teda netýka sa to a nie je to záležitosť len samotného aktéra. Človek niekedy ten počin proste nedokáže z nejakej tej príčiny dotiahnuť do úspešného konca. Či mu to akosi nie je dané, to presne neviem. Často sa to stáva napríklad pri štúdiu, kedy človek zo začiatku v niečom je nadšený, ale postupom času to nadšenie z neho opadne, vyprchá, ešte možno váha, či sa nevráti na pôvodnú cestu, ale potom zistí, že celé to dianie okolo neho sa mu veľmi zhnusilo, a nechce o tom už ani počuť.
Položil by som si otázku, či si človek niekedy myslí, že to predsa dá, a predsa to nikdy nedotiahne do konca. Pričom možno o nič nejde, ale ako sa hovorí, zasiahne vyššia moc, ktorá v konečnom dôsledku má akési rozhodujúce slovo.
Záverom poviem toľko, že práve niekedy človek na jednej strane môže z nesplnených snov, stanovených cieľov zažiť akési rozčarovanie, frustráciu, ktorá napríklad v niečom môže zaznamenať zmenu osobností, že človek sa začne bez dôvodu pokladať za akési menej schopného, pričom o nič také nejde, a často sa začne porovnávať s niekým, kto nestojí o jeho pozornosť. Je to podľa môjho názoru na zamyslenie. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár