Napríklad sa to začína celkom isto na škole, kde múdry študent uvažuje, čo podnikne napríklad po strednej škole. Je to proste ukončenie, alebo teda nazval by som to okrem vysokej školy, a možnosti študovať ďalej, ukončenie jeho študijného života, a nazretie do reality života trochu inými očami, než ako bol zvyknutý. To, čo väčšina teda brala niečo ako teoretickú časť, teraz nastal čas, aby sa teória v nejakom spôsobe proste premenila na skutočnosť, a práve teraz nastal čas, správne pomenovať veci tak, ako naozaj sú.
Je dobré, keď človek uvažuje o budúcnosti, minimálne z toho dôvodu, že mu nie je ľahostajný osud, jeho budúcnosť. Mnohé situácie v živote, pred tým, ako niečo si proste prevezmem pod svoju starostlivosť, do vlastníctva, kedy chcem azda prvý raz o niečom ja sám samostatne rozhodovať, si vyžaduje určitú dávku jednak sebareflexie, odvahy, vykročenie azda z vlastného toho svojho pomysleného tieňa, kde človek naberá istý druh pohody, to nepopieram, ale paradoxne tam sa to všetko končí.
A teda človek sa necháva azda unášať týmito príjemnými pocitmi bezo akejkoľvek zmeny, ktorá by mohla mu nejako pomôcť vytrhnúť ho zo stereotypu, a ponúknuť mu širší pohľad na okolitý svet.
Posledné menovaný odstavec by som dal teraz do pozornosti, pretože človek nemôže veriť v nejaký osud a podobne, bez toho, aby ako sa hovorí v múdrom prísloví, nepriložil ruku k dielu, nespravil čosi so sebou, čosi pre seba, alebo pre svoje okolie. Niekto povie, že prispievať do svojho okolia je niečo, čo nie je potrebné, pretože okolie sa to snaží aj tak zneužiť využiť akosi vo svoj prospech, a človek sa môže cítiť využitý, použitý len na jedinú vec, a pritom bude akosi vyprázdnený citovo, duševne, kedy proste stratí obyčajne aj posledné ideály ktoré ešte má, a ktoré si chce uchovať pre neskoršie obdobie.
Mnohí sa teda pýtame, aký je náš osud, a čo nás čaká v budúcnosti. Je to celkom samozrejme prirodzené, pretože takto zodpovedne a zodpovednejšie, v oveľa väčšej miere pristpujeme k svojmu životu, kedy si uvedomujeme, že proste nie je dobré žiť zo dňa na deň. Ako to myslím vysvetlím v nasledujúcich týchto riadkoch.
Mnohí si práve tento nesprávne definovaný a vysvetľovaný pojem žiť zo dňa na deň zamieňajú s pracovaním v nejakej cudzine, kde musím sám riešiť svoje povinnosti, prevziať za seba plnú zodpovednosť, a žiť tak, že dáko bolo dáko bude. Aj ja riešim veľké otázky, pri ktorých nie vždy sa môžem o kohosi oprieť, ale pre mňa je to aj dobré, pretože to chcem riešiť sám, a nie na všetko sa akosi kohosi stále vypytovať. Tým človek azda len seba zníži na úroveň, kedy je od niekoho naozaj závislý, kedy nie on má rozhodujúce slovo a právomoc.
Záverom tohoto skorého vianočného, alebo teda ešte predvianočného článku by som chcel zapriať naozaj milostiplné sviatky, aby sme našli predovšetkým pokoj v nás samom, vprostred tohoto sveta, a uponáhľanosti doby a zhonu, čo ja vnímam ako čosi, čo je mimoriadne vzácne. Nezaoberať sa svojím osudom, ale zaoberať sa predovšetkým myšlienkou, ako dokážem skvalitniť tento život mojou prítomnosťou vo svete, a čím by som ešte azda napomohol niekomu, aby aj on dokázal vnímať tento svet trošku ináč, trošku z lepšieho uhla pohľadu, možno s primeraným nadhľadom, najmä pre tých, ktorí vyčerpali všetky svoje možnosti, a na všetko sa cítia sami. Nie sme sami, a ja vás uisťujem o mojej duchovnej prítomnosti, nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
marcello1111
25. 12.decembra 2018 11:07
Požehnané sviatky, brat môj....
Napíš svoj komentár