Vreskot000: V zajatí strachu

Dneska som ešte ani netušil, že v priebehu dnešného dňa sa takýmto spôsobom rozpíšem, ale ono je to tak, že človek mieni, Pán Boh mení. Toto príslovie nie je až tak korešpondujúce s mojou dnešnou tematikou, ale súvisí s tým, že každý jeden deň prináša človeku isté momenty, ktoré sú pre neho síce nie veľmi povahovo dôležité, avšak majú význam v jeho osobnostnom napredovaní. Dnes by som sa teda chcel v dnešnom článku povenovať tomu, či je možné prežiť bolesť a zároveň netrpieť.

Nie je ľahké pochopiť mnoho osudov ľudí, s ktorými sme reálne neprežili ani minútu, a dokážeme človeka posúdiť, či skôr odsúdiť, azda nie v možno nejakej tragickej forme takmer okamžite, čoho dôsledkom v neskoršom čase sa stávajú mnohé osobné nedorozumenia, a azda aj koniec veľkých priateľstiev, ktoré napriek všetkému prekonalo mnoho kríz. Nemusí sa to brať okamžite vzťahovo, to môže byť kľudne nejakí spolužiaci, kolegovia, ktorých proste niečo duchovné spája, a sami navzájom cítia, že medzi nimi proste funguje istá harmónia, vďaka čomu je ten pracovný život oveľa pokojnejší, a hektické obdobie je obdobie, kedy vie presne, v ktorý okamih má čo vykonať, a vedia sa na seba spoľahnúť. Ako to teda myslím.

Toto čosi je v dnešnej mimoriadne uponáhľanej a hektickej dobe akási zvláštnosť, tak by som to nazval, pretože na všetko mnohí z nás nemáme čas, čo je ešte pochopiteľné, nakoľko aj ja na sebe badám, že proste vo viacerých záležitostiach som dosť vyťažený, hoci vyčerpanosťou, nejako na doraz by som to nenazval, nakoľko vďaka Pánu Bohu mám mnoho fyzických aj psychických síl, to pociťujem proste na sebe, ktoré som sa snažil proste z akéhosi poznania duchovného života načerpať, a ktoré čerpám aj pravidelne v súčasnosti, nakoľko sa snažím viesť duchovný život popri mojej práci, ktorá je dosť vyčerpávajúca, ale pozerám sa pri nej na to, čo po mne zostane. Nie je to jednoduché, ale ja si to nesmierne vážim.b

Na druhej strane jedno si cením. Že mám celkom zmysluplnú prácu, ktorá ma aj duchovne obohacuje, a ja som veľmi vďačný, a ja vlastne vidím práve vďaka nej, ako v takom zrkadle obraz mojej snahy, najmä vtedy, keď som jednoducho už máločomu veril, že proste príde akýsi obrat v mojom živote.

Vidím plody svojho úsilia, a za to som maximálne vďačný, a snažím sa postupne byť skromný, hoci vďaka mojej výbušnej povahe to v mnohom azda ani veľmi nenasvedčuje, čo sa snažim samozrejme ovládať, no nie vždy je to samozrejmosť.

Dozvedel som sa celkom náhodne jeden akokeby citát. Nie som si presne istý, či si ho vymyslela autorka toho napísaného blogu, ktorý som si prečítal, alebo to pochádza z nejakej múdrej knihy, alebo pera dákeho spisovateľa, ale celkovo ma obsahovo a tematicky dosť zaujal. Chcem prežívať bolesť, prijať ju, netrpieť. Nevnímať ju ako niečo zlé, ale ako niečo, čo ma v závere posilní.

Prežívať bolesť a netrpieť sa nedá. Chápem, že sa to myslelo pravdepodobne obrazne, niečo ako v inotaji, skrytom utajenom zmysle, ale to je práve naša nevýhoda. Možno vyslovím teraz celkom odvážnu myšlienku, ale predsa. Človek, ktorý nevie trpieť, nikdy nespozná, čo je to naozajstné šťastie. Mnohí si to ale zamieňajú s tým, že človek si napríklad neváži zdravie, pokiaľ nebol napríklad chorý. To nie je celkom pravda, pretože životné momenty prinášajú isté situácie, z ktorých mnohým z nás dojde, o čo konkrétne ide, a nemusí sa to týkať len nás. Ako to teda myslím, celkom jednoducho.

Vidíme, ako napríklad niekto sa nám s niečím napríklad sťažuje, však predsa aj tu na nete čítam celkom zaujímavé články, ktoré ma jednak obohatia, a jednak sa snažím čohosi vyvarovať, aby napríklad náhodou som sa teda neocitol v podobnej situácii. Jedno je v tom výhoda, a síce to, že človek bude aspoň poznať ako taký návod, ako obstáť v nejakej zlomovej a kritickej situácie, kde sa predovšetkým musí zachovať ako človek, ktorý vie, kde je sever, ktorý pozná dôstojnosť a hodnotu života, a tieto pojmy teda nie sú mu cudzie.

Človek si veľa vecí začne vážiť až vtedy, keď to prejde. Nemusí to nutne nejakým spôsobom stratiť, jednoducho to niečo nemusí sa stať akokeby prirodzenou súčasťou života, len jednoducho to potrebuje pudovo k sebe. Niečo ako s farbami. Biela a čierna sú veľké kontrasty a protiklady, a predsa sú neoddeliteľnou súčasťou palety farieb, ktoré sú azda najviac využívané. Práve preto niektoré protiklady sú naozaj schopné harmonicky vytvoriť dokonalú súhru. Nie však na základe akejsi príťažlivosti, nejakej fyzickej, alebo duchovnej, ale preto, lebo v podstate lepšia alternatíva neexistuje na to, aby výsledok bol v takej podobe, ako ho máme pred sebou.

V praxi som postrehol jeden scenár. Práve preto jedine schopní jedinci, ktorí nemusia si byť pochuti, a mať ostrú povahu, predsa keď sú emočne zrelý, tvoria proste tak dokonalú jednotu, že tá jednota je zrazu nedeliteľná, a to, čo sa zdalo ako celkom iste nemožné, zrazu možné je, a to sa stane len na základe toho, že človek proste je ochotný čohosi vzdať sa v prospech toho druhého, hoci to spraví možno neochotne a nerád, ale proste to spraví, a to sa cení.

Na záver posledné myšlienky k textu, čo som teraz napísal. Je celkom možné, že to spravili presne preto, ako to píšem v nadpise tohoto článku, že to jednoducho spravili v zajatí strachu, pretože nemali inú možnosť. Človek v strachu častokrát myslí alogicky, teda to, čo sa prieči rozumu, ako opak rozumu, avšak na základe toho vidí, že lepšie pravdepodobne spraviť nemohol.

Blog

2 0 0 0 2

Komentuj

V zajatí strachu

4 komenty k blogu

Horúce!