Idem na hlbinu mojich zdanlivých možností. Na posteli do papiera píšem blog. Zatiahni na hlbinu keď sa ti nedarí. Burcujem teba, seba, choď na doraz. Nepovedz, že nevládzeš, ale povedz, že už nemáš dosť síl, lebo sa ti obnovia. Skade čerpať sily? Neviem. Jednoznačne sa to nedá vyjadriť. Niektorí ľudia, keď si skutočne nevedia poradiť s bezvýchodiskovou situáciou často upadajú do depresie, predčasne sa oddajú bezradnosti. Neviem, či je to správny pohľad, ale dakedy aj ja som taký. Som rád, že mám názor. Priznám sa, že aj tak sa veľmi obávam budúcnosti. Niekoľko krát som si analyzoval môj doterajšie prežitý život a môžem skonštatovať, že meniť by som nemenil nič. Až na pár detailov. Unáhlené rozhodnutia, ktoré mali krásny plán, no ideálne až snovo premyslený. Nie som ale rojko, hoci vtedy som asi ním bol. No pravda je taká, že vtedy skutočne to predstavovalo náplň môjho vnútra. Vtedy na druhej strane som sa neklamal. Spravil som, po čom som vlastne túžil. Chcel som to, a s Jeho požehnaním sa moje sny stali skutočnosťou, ktorú si neuvedomujem ešte ani teraz. To fakt som tam bol? hm..
Hlboká, úprimná túžba naplno prežiť život s Bohom, nechať sa inšpirovať Jeho Slovom, ktoré ma vždy pozýva k meditácii je to, čo cítim a viem, že ma to ženie stále napred. Je veľmi zaujímavé, minule so mnad tým rozmýšľal.. Mal som za posledné obdobie, cca 3 roky dozadu toľko depresívnych zážitkov, no aj radostných, aby som zas nehovoril len negatívne , že mohol by som napísať román Utrpenie vreskot00 . No priznám sa vám, že pochopil som, že to je všetko asi dar od Boha. V Sv. Písme som čítal, že silný si vtedy, keď máš záľubu v slabostiach, potupe, núdzi a prenasledovaní, lebo keď som slabý vtedy som silný. Môj názor na tieto slová je takýto: Boh skúma tvoju dušu. Keď povieš, že nevládzeš, to nie je preto, lebo nemáš sily, ale preto, lebo si chceš oddýchnuť a ísť ďalej. Potrebuješ čas. Za to, že my nepochopíme príčiny utrpenia vo svete, nespravodlivo mučených ľudí, hlad vo svete, niektoré absurdnosti, že kam sa tento svet uberá, to neznamená, že utrpenie je niečo normálne. Hlbina, skrytosť, trpkosť, citlivosť našej duše a vnútra sú naša osobná vec.
Málokedy vpustíme do nášho vnútra cudzinca. Je to preto, lebo platí zásada "ja nie som ty". Často rebelujem a púšťam sa do debát, pri ktorom nechcem dokázať, že ja mám svoju pravdu, ale len dávam navonok svoje presvedčenie, čo je môj názor. Nehanbím sa za moje presvedčenie, a o to viac sa snažím odhaľovať tajomstvá mojej viery. Nie povrchne, ale do hĺbky. Preto asi občas treba vypnúť, dať si pauzu, aby opäť sme sa pustili s vervou do uskutočnenia šľachetných a vznešených cieľov. Asi musíme ochladnúť, sem tam vypnúť, aby opäť sme sa pre niečo mohli zapáliť. Často takých, pri ktorom sa pýtam samého seba, či skutočne to čo robíme je správne, a je nám to na osoh alebo nie.
Či vlastne má zmysel a význam sa zaoberať ničím, čo nás ranilo. Asi hej. Pretože prišiel som na to, že s takýmito vecami sa ináč než rozanalyzovaním si problémov vo vlastnom vnútri to nejde. Nič sa nestane keď si dáme od niečoho pauzu. Na druhej strane prečo ale by sme neustále mali byť v strehu. Je to potrebné? Je potrebné sa zaťažovať vecami, ktoré už v podstate považujeme za zbytočnosť? Ktoré sú ale tie zbytočnosti, ktré nás zarmucujú. Ak si ale človek nezodpovie na tieto životné dilemy, nikdy nebude v tom mať jasno. Táto pasáž presne vystihuje moju momentálnu situáciu.
Minule som pozeral jeden film. Volá sa Peklo. Nie je to náboženský film. V krátkosti spomeniem, že je to film, ktorý mnou dosť zarezonoval a zanechal otázky.
V istom meste žil muž so ženou, ktorý ju fakt veľmi ľúbil. Asi až tak, žeby položil za ňu život. Stalo sa, ale v opačnom garde. Mladý život ženy vyhasol rukou vraha, ktorý ju oň bezcitne pripravil. Spravodlivé zadosťučinenie prišlo už na začiatku. Muž, plný spravodlivosti sa rozhodol, že odčiní zločin.. Chcel upokojiť svoju utrápenú dušu. Prenasledoval vraha v dome ale nič. Na súde bol vrah oslobodený.
.."má veľa peňazí, kúpil si sudcu".. vravel advokát nespravodlivo odsúdeného muža. V tom prišla najkrajšia scéna. Pri východe zo súdnej sieni, muž skočil ku polišovi, vytrhol mu pištoľ a zastrelil vraha. Asi 4 krát to doňho napálil. Krásny moment spravodlivého riešenia. Keď som film videl 1x, tri razy som si ho pretočil na túto scénu. Šiel sedieť. Celé to skončilo vzburou väzňov a zastrelením dozorcov. Boli to krutí strážcovia.
Aj keď je to film, som si uvedomil, koľko nespravodlivosti je vo svete. Koľko zbytočných omylov vo vzťahu s ľudmi, s ktorými žijeme sa dopúšťame.
Ľutovať neskoro. Možno aj ja preto robím chyby, aby neskôr som spoznal svoj omyl a ľutoval. To je to zatiahnutie. Hlbina je tvoje vnútorné tajomstvo, ktoré podvedome ani nepoznáš. Zatiahni na hlbinu svojich vzťahov a nič nezakrývaj. Spoznaj samého seba. Často, iba pri písani a čítaní mojich a vašich blogov som si uvedomil, že je to skvelá terapia. Opíšem teraz tiež jeden príbeh.
Mal som v seminári jedného spolužiaka, ktorý, žiaľ, za tragických okolností už nie je medzi nami. siedmeho mája minul rok, čo so skutočnou, neskrývanou a nefalšovanou bolesťou som sa s ním rozlúčil, ale s nádejou, že jeho život sa neskončil úplne, len sa premenila jeho podoba, a že všetci budeme u Ježiša, v náručí ktorého chceme byť všetci. Tam spoznáme celú Pravdu.
Svoju šľachetnú dušu odovzdal Stvoriteľovi, ktorý mal iné plány. Boh nechcel jeho kňazstvo za života. On ho chcel vidieť v inakšom, slávnostnom ornáte spásy vo svojom domove, lebo tam je veľa príbytkov, o ktorých nemáme šajnu. Teraz sa tajomne zúčastňuje na nepredstaviteľnej a vznešenej liturgii, kde ako prvý z nášho spoločenstva oslavuje Boha slávením svätej liturgie. Vtedy som prvý krát riadne plakal za týmto chlapcom. Dušan. Tak sa volal.
..Spev, duté, dunivé zvuky hlinených hrúd sprevádzali rakvu do zeme. Pohli k ľútosti a slzám nejedného aj neznámeho, nezainteresovaného človeka. Tento blog mu venujem z úprimnosti. V mojom vnútri odkrývam najhlbšie memoáre mojej duše.
Minule som stratil ruženec. Pochopil som, že ho nenájdem. Bol dosť premodlený, čo ma teší. Hľadal som ho dlho, ale pochopil som že ho nenájdem, no je to výzva, aby som niečo nové našiel. Tajomstvo, viem, že modlitba tajomne pokračuje ďalej.
Minule, neviem prečo, sa mi sníval podivný sen. Snívalo sa mi, že som opravoval jednu veľmi schátralú budovu. Viem, že som ju opravoval zvnútra, zvonka, a že na nej bolo hodne roboty. Videl som ju aj zvnútra, no reálne som ju nikdy nevidel. Že som ju neustále prerábal, opravoval. No neviem už či som to dotiahol do konca. Nie som, a nechcem byť vizionár, ale bojím sa. Strach to je to, čo ma spútava. Cítim, že zvádzam veľmi tuhý boj, v ktorom mi dochádza para, a ešte ani zďaleka nie je koniec. No uvedomil som si jedno. Mám pred sebou dve rovnocenné cesty. V obidvoch som sčasti pocítil poznanie.Teraz je na mne, čo z ponúknutého si vyberiem. A je to dobré. Ako s jedlom.
Keby ste každý deň v roku jedli jedno a to isté jedlo, už ho nechcete jesť a ste nervózny. Lebo jesť ho musíte, aby ste prežili, a práve toto nutkanie proti vôli ma spútava. Lebo máme mnoho a mnoho možností. Zrazu si viem vybrať.
Slobodný si vtedy, keď ty sám si rozkážeš a uznáš, hoci aj s pomocou, čo je skutočná tvoja cesta, a kam vlastne smeruješ. Páčia sa mi na birdzi tie statusy.. Som sa zamyslel... často sa zamýšľam. "na dobrej ceste, malá hviezda, malý kvietok, hehe, zábava. Hej. To je tiež motivácia, aby som bol lepší. Vždy so záľubou čítam blogy, lebo chcem inšpiráciu. Dakedy som niektoré nečítal, teraz sa snažím čítať všetky nové keď som tu. Lebo ma zaujíma pohľad iných. Chcem sa pýtať na názor iných, lebo musíme vyjsť zo svojich predstáv, a nechať sa aj inšpirovať. A práve tento portál mi pomáha pri mojom rozvoji, tým sa netajím. Komu by som len rozprával tajomstvá mojej duše, ktoré pozná asi jeden človek tak dôverne, ako to tu píšem. Tu som sám sebou, cítim to, a práve tiež tu zaťahujem na hlbinu, lebo chcem bádať v mojom vnútri to, na čo inokedy nechcem myslieť, lebo si aj ja naivne myslím, že je to v poriadku.
Nik nemá rád neporiadok doma.. Necítime sa vtedy dobre. Nastávajú fofry, riadime, upratujeme, umývame. Prečo? Lebo nás nebaví pozerať sa na bordel. Tak aj s naším vnútrom. Vraví sa že tvár, oči, sú obraz ľudskej duše. Ako máš v duši ustlané, tak to dáš navonok. Napríklad sny. Podľa mňa sen je potlačená túžba, na ktorú nechceš myslieť. Že sa nám sníva niečo bizardné? tajuplné a tajomné? To je výsledok našich emócii, ktorých sa bojíme, a nemyslíme na ne.
Tak je to s našim kolobehom života. My musíme načrieť, musíme zatiahnuť na hlbinu, lebo ostaneme v konštantnej hodnote. Naša hlbina sú naše skryté, neprebádané možnosti. Ako dar v baliacom papieri. Navonok fádny, klasický s bežným motívom. Keďže nechceme zostať len pri obale, musíme ho rozbaliť. Odhaliť vonkajšok a pozrieť hlbinu tajomného vnútra. To je moje, to je tvoje srdce, to je hlbokosť ľudskej lásky. Zatiahnuť na hlbinu preto, lebo keď sa nespoznáme, nevieme si jeden druhému pomôcť. To je tajomstvo života. Zatiahni na hlbinu, lebo treba dokončiť rozostavanú stavbu, ktorá ťa pozýva k zavŕšeniu tvojho duchovného života, ktorej robotníci sme všetci. Prajem všetkým radosť zo života.
P.S. Zase som vydal všetko zo seba, a som rád.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pelly
5. 9.sept. 2009 13:23
Veľmi pekný článok.
Napíš svoj komentár