Dobre vieme, že nie všetko nám musí vyjsť podľa plánu, a práve preto človek cíti niekedy akosi zatrpknutosť, ťažko nesie ten pocit, kedy jednoducho prehráva. Už ako dieťa možno v tých hrách, ktoré sú práve stavané nie nato, aby sa dieťa s niečím hralo, aby sa len rozvíjalo svoje psychomotorické predpoklady a podobne, ale sú hry medzi sebou napríklad dobré aj na to, aby človek naozaj vedel, že ide a púšťa sa do nejakého súboja, napríklad pri hre futbal a podobne, do hry, kedy dobre vie, že buď prehrá ten zápas alebo vyhrá. A teda jedná sa o to, že musí ako keby okúsiť buď tú prehru, alebo výhru, iná cesta v danom momente pre neho neexistuje.
Teda môžeme právom povedať, že neexistuje teda niečo, čo ma môže namotivovať smerom dopredu, na pracovanie na sebe, na učení sa z vlastných chýb, alebo učení sa z cudzích chýb, ako som to neraz na blogoch spomínal.
Je dobré naozaj naučiť sa, že neprichádzajú len výhry, ale prichádzajú aj prehry a inakšie sklamania, ktoré sa nedajú vrátiť späť, než by sme si to akokoľvek priali, proste taká je realita. Väčšina ale sa mýli v tom, že hoci sa snaží vidieť svet reálne, proste sa o to snaží, aj tak si ho prispôsbuje na svoj obraz, predovšetkým tým, že ide si za svojím, razí si teda svoju vlastnú cestu.
To samozrejme zlé nie je. Nie jedna reklama, alebo napríklad motivačná kniha, nejaký motivačný článok, napríklad aj v dejinách manažmentu toho máme naozaj dosť, že človek, ktorý zažil možno na začiatku nejaké veľké sklamanie, možno nejakú veľkú prehru, potupnú porážku, predsa raz vystane z toho všetkého ako jasný víťaz, ktorý si predsa len podmaní všetko pod seba. To nie je len akýsi triumfalizmus, ale to je výsledok svojho osobného snaženia, toho, že chcem niečo dokázať.
Lenže to všetko niekedy je ideálne, a častokrát sme nútení opustiť ten priestor, ktorý sme túžili si nejakým spôsobom osvojiť, alebo podmaniť, proste, aby sa nám stal vlastným, a aby prestal byť nášmu vedomiu, rozmýšľaniu, cudzí, aby sme si naň svojím spôsbom zvykli, aby sme ho proste prijali taký aký je, pretože inakší ako tak už nebude. A človek potom akosi časom nostalgicky spomína, a nevie nijako na to predchádzajúce zabudnúť. V podstate je to aj logické, veď v každom jednom z nás akosi niečo osobné doznieva, to, čo pre daný moment, okamih, proste tú dobu je akosi jedinečné len pre nás, to nás vystihuje, to nás v niečom defnuje a podobne. Na toto mnohí zabúdajú, a práve toto by som chcel v mojom článku povedať, že toto môže byť koreň, príčina osobného neúspechu, aj keď samozrejme, musím povedať aj sám za seba a uznať, že teda nepíše sa mi to nijako ľahko.
Záverom čo by som spomenul. Sklamanie celkom isto môže zvýšiť v niečom náš charakter, pokiaľ sa na to pozriem akýmsi zmeneným, predovšetkým vyzretým pohľadom, v ktorom viem, že jednak všetko zlé je na niečo dobré, presne ako mi to hovorí tá známa poučka, a tiež, že napriek neúspechu ako takému, ktorý chtiac nechtiac okúsime každý jeden z nás v tej najrozličnejšej podobe, môžeme koniec koncov sa stať lepšími a rozumnejšími.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár