Stála. Ruky jemne obopínajúce jeho telo zostali nehybné. Pevný pohľad, upretý na horizont za jeho chrbtom, pomaly ochaboval. Do kútikov sa valil príval slaných riek, ktoré však hrádza bola ešte schopná udržať.
Stáli. V objatí, ktoré objímal chladný jarný večer v šate jemného šerosvitu, doplnený skvejúcim sa odleskom čerstvých listov snáď odvekých stromov. Vietor ustal a na pohľad ohlušujúce ticho prerušovalo len zopár zatúlaných párov nôh, ktoré o pár sekúnd opäť nechali priestor zaplaviť panenským tichom.
Nadýchol sa. Priam nezachytiteľne. Pozrel sa na ňu. Pocítila jeho pohyb a ich zraky sa stretli v takmer súčasnom momente. Ticho. Dva páry svetlých očí spolu zvádzali debatu, ktorej slová boli rýchlejšie ako človek dokáže hlásky spájať, ktorej pocity neboli oklamateľné ľudským hlasom a nepočuteľné výkriky boli hlasnejšie, aké dokáže ľudské ucho zniesť.
V tichej vojne mlčanlivosti si obaja želali začuť vysoké tóny mieru a vstúpiť do siene víťazstva. Nie však každý sám. Spolu.
Odkedy ľudský tvor objavil dar reči a naučil sa s ním pracovať ( čo sa síce podľa mňa zatiaľ nenaučil nikdy ) komunikáciu malých signálov, pohybov či pohľadov akoby chcel zastrašiť. Tých nanodrobností, ktoré o vás povedia najviac a o ktorých si myslíte a dúfate, že nikto nevidí. Jemná intuícia vám mnohokrát nekáže počúvať iba vyslovené. Káže vám sledovať nepatrné príhovory niečoho iného, vďaka čomu človek naozaj pochopí. Slová sú ťažkotonážna zbraň, skvelá záplata, dokonalý dar i majstrovský nástroj, na ktorý by ani výučný list nestačil, no aj keď sama mám vždy pripravený argumentačný samopal...je niekedy lepšie nechať ho visieť doma v skrini. A ak ste z niektorých už vyrástli alebo sú vám primalé, treba ich vyhodiť a nasťahovať do skrine nové, občas si pár kúskov požičať a pár podarovať mladším.
Obaja vedeli. Obaja mali svoju pravdu. Obaja vedeli, že slová by v danej chvíli nepoužili ako liek, aj keby mohli. Z výrazov tváre si však dali znať niečo iné. A to, že ich to mrzí oboch. A to bolo tou podstatnou informáciou ako pre jedného, tak i pre druhého.
Jemne sa na ňu usmial. Odolávala. Po pár sekundách sa jej však kútiky úst začali jemne dvíhať smerom nahor a výraz tváre nabral pozitívnejší nádych. Vedeli, že majú spoločný cieľ. A to prejsť cez to všetko napriek všetkému. Búrka ustávala a ruky sa do seba zaplietli ešte pevnejšie.
Prvý ukončil konverzáciu zopár kvapkami slov. Pridala sa. Niekoľko slovné odpovede začali opatrne naberať rýchlosť, verbálny dážď hustol a jeho šum pôsobil na dve uzmierené mysle upokojujúco. Po tichej búrke zostala len jemná stopa a pár odchádzal pomalými hojdavými krokmi smerom domov. Slová sú možno neskutočný vynález, ale človek by niekedy možno mal počúvať aj iným zmyslom, ako len tým sluchovým. Lebo najkrajšie tajomstvo si aj tak povieme očami, ako spieva nemenovaný interpret. A na to nemusíte byť ani bosorka, ani černokňažník.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár