Zasiahnuť vás však môže aj niečo iné. A to vtedy, keď všetky komnaty spoločného hradu i kráľovstva už niekto preskúmal a rozhodol sa ho opustiť, nakoľko ľudský jedinec je od určitého veku schopný riadiť svoju vlastnú pevnosť.
Je to skvelé, keďže dnes už človek so sebou nemusí pre istotu vláčiť tony brnenia či obchádzať hranice, kde akurát niekoho pália (aj keď v poslednom čase je to trochu diskutabilné). Preto je aj pravdepodobnejšie, že deti vo finále dospievania zaletia trochu ďalej, ako by si kráľ s manželkou možno priali, ale prajú im to. A potom je tu ešte jedna kategória, ktorá zo stavu ochudobnenia o jedného člena pokrvného klanu trochu zrozpačitie - a tou sú mladší súrodenci.
Je to...zvláštne. Mali ste pocit, že ste na to pripravení, veď váš starší kumpán už doma aj tak veľa času netrávi a prakticky sa nič nezmení... No s vedomím, že z vedľajšej rozsvietenej svojskej izby sa bude teraz už chronicky stávať stále väčšie skladisko, že vo voľnom dni pred obedom nebudete spolu vyrábať kreatívne jedlé čosi, čoho zas bude ako pre pol štátu alebo vaša komunikácia, už aj tak minimálne priama, sa obmedzí výlučne na polemizovania prostredníctvom digitálnych vymožeností...s vedomím týchto a mnohých ďalších malých veľkých drobností to na vás akosi doľahne.
Sem tam do vás narazia otázky, či ste využili spoločný čas najlepšie ako ste mohli, kým bol váš najbližší spojenec ešte v rodnej zemi...ale v konečnom dôsledku dospejete k záveru, že všetko bolo tak, ako zrejme byť malo. Minimálne môj záver sa vyformoval takto.
Jemná melanchólia, ktorá sa paradoxne na tom šialenom slnku akosi nechce vypariť, zostáva prúdiť malými ulicami poloprázdnej domácnosti a vy stále neveríte tomu, že sa to už stalo. Ďalšiu etapu, spúšťajúcu celý rad nových myšlienok, ktoré vás ťahajú zamyslieť sa nad sebou samým, odštartoval niekto iný. Niekto, kto začal svoju ďalšiu veľkú kapitolu, kto nazrel do kráľovstva inej pozemskej dimenzie, no kľúče od toho starého sú mu vždy k dispozícii. Aj keď nemá za lubom ich v budúcnosti využiť, čo je myslím na ďalšiu stranu pozitívne, nie každý zvládne skúšku samostatnosti na prvý pokus. Som si ale viac než istá, že on ju zvládne (a nehovorí zo mňa len rodinná náklonnosť, veľakrát infikovaná naivitou).
Možno vaše pocity v podobnej situácii, akej sa teraz nachádzam, úplne s mojimi nekorešpondovali, ale verím, že občas vami prebehne drobná vlna nostalgie. Alebo to na vás jednoducho doľahne neskôr. Minimálne vo forme občasného emocionálneho záblesku, nech ste flegmatik akéhokoľvek stupňa. Želám všetkým vaším súrodencom, starším i mladším veľa všetkého dobrého a vám, aby ste sa nebáli opustiť rodný kaštieľ. Nových životných etáp nie je nikdy dosť a miest na dobývanie má pre vás naša zdanlivo malá planéta pripravených ešte veľmi veľa. (nemyslím to v militantnom zmysle)
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
14. 7.júla 2015 16:33
comfort zone rulez
Napíš svoj komentár