Počasie aktívne korešpondovalo s mojou náladou a synchronizácia nám vydržala až do konca týždňa. Domov som odchádzala so spáleným krkom, líca obvykle zaplavené jemným rumencom boli (a sú) ešte červenšie ako zvyčajne a úsmev, ktorý mi už takú dlhú dobu na tvári chýbal, si sotva plánuje vziať dovolenku.
Čo vám poviem, práca s deťmi je podľa mňa jednoducho úžasná. Keď už cítite, že sa z vašej hlavy pomaly stáva neprehľadný multitaskingový diár a namiesto rozhodnutí sa rozhodujete ako sa rozhodnúť, plus informácie z každej strany vás valcujú viac ako valec čerstvú antuku, neexistuje nič lepšie, ako miesto zašité niekde uprostred ničoho, kam signál nedovidí, wifi nedoletí a namiesto elektronickej hudby z internetu vám v ušiach zvonia detské hlasy, ktoré sú často prehlušované vaším vlastným smiechom.
A zároveň...je to trochu irónia. Keby mi kedysi poviete, že raz budem pracovať s deťmi, neuverila by som.
Teraz verím. Lebo som zistila, že veci možno fungujú trochu inak. Že problémy sa nikdy neriešia krikom, aj keď niekedy je zvýšenie hlasu dobrým prostriedkom. (S čím všetci v teoretickej rovine súhlasia, ale prakticky obmedzuje krik mizivé percento.)
Ďalší prelomový moment nastáva, keď človek zistí, že žiadne dieťa nie je zlé. ( S čím opäť teoreticky súhlasia národy, ale v realite si to naozaj uvedomia len niektorí.)
Žiadne dieťa jednoducho nie je zlé. A ak podľa pravidiel konvenčného myslenia je, verte, že na to má nejaký dôvod, ktorý človek len musí zistiť.
A dieťa, ktoré je živé, neposedné alebo neposlušné, je jednoducho výzva.
Človek sa musí naučiť pracovať s vlastným egom, aby dieťa, ktoré sa automaticky nespráva podľa jeho predstáv nechcel skrotiť, ale aby sa napriek jeho správaniu a individualite naučil s ním skamarátiť. Lebo s kamarátom sa vždy dohodnete ľahšie ako s nepriateľom a s pomyselným bičom sa nikdy ďaleko nezašlo. Resp. áno zašlo, ale držať dieťa na uniformnej uzde preto, aby nad ním človek mal kontrolu skoro až do dospelého veku a následne od neho v istej fáze očakával samostatnosť a nezávislé myslenie, ktoré u neho nikdy nebolo podporované v pravej miere, mi príde trochu komické.
Nájsť správnu hranicu medzi primeranou akceptáciou z vašej strany a prekračovaním miery z detskej strany síce náročné, ale určite to nie je nemožné. A keď na to raz prídete, ste víťaz.
Keď deti nevnímate ako čísla, ale ako svojich nových potenciálnych kamarátov, ktorí môžu obohatiť vás rovnako ako vy ich, ďalšia debata ani nie je potrebná.
Moja prvá škola v prírode po štyroch rokoch bola neskutočná. Keď človek osobnostne trochu dospeje a snaží sa pracovať v prvom rade sám so sebou, veci sa začnú meniť akoby samé od seba a niečo, čo by ste možno vnímali ako problém a vlastné zlyhanie, sa zrazu stane zážitkom.
Schuti sa zasmejete na tom, keď zistíte, že Kamil namiesto toho, aby sa pri presúvaní na obed obul, už tretí deň behá len s jednou papučou, lebo druhú nie a nie nájsť. Zistíte, že Samko jednoducho bude po raňajkách večne obliaty, lebo hyperaktívny škriatok je naozaj nezastaviteľný. Dôjde vám, že keď sa po zvolaní mena Chabada štyria sa otočia, sú naozaj štyria. Ruku vám zdobí tmavomodrý náramok s nápisom " Slovensko do toho!", aj keď hokej vôbec nesledujete, ale hokejový nadšenec vás jednoducho nenechá bez neho. Keď pošlete v rámci súťaže dieťa za iným animátorom, aby sa ho opýtalo, ktorej krajine v rámci hokeja fandí a drobec sa vráti s odpoveďou Juventus...nepovedzte mi, že sa nebudete smiať. Nie však na nich. S nimi.
Nech máte radi akúkoľvek činnosť, verím, že sa nájdete alebo naopak, prekonáte sami seba v niečom, čo vám naozaj až tak nevonia. Ja osobne rada tancujem a zo spoločenskej miestnosti sa vďaka detskej neskutočnej energii stala hotová Ministry of fun, dokonca dvakrát za týždeň. A slaďáky s nižším partnerom ako ste vy sami majú tiež niečo do seba. A ako bonus by ma nikdy nenapadlo, že v 21 rokoch sa mi dostane do uší veta : " Keby si bola trochu mladšia...". Raz darmo, aj ja starnem.
Na kontrast, ja ako nie veľký nadšenec kopania do lopty som chvíľu viedla futbalovú rozcvičku a bolo to nakoniec celkom veselé.
Štvrtkové neskutočné vyčerpanie a záchvaty nezastaviteľného smiechu a radosti s celou partiou sú na nezaplatenie. Únava robí so psychikou svoje, ale budete ten stav predposledného dňa milovať.
Záver. Veci zbalené, autobus pripravený. Najúprimnejšie slzy, na ktoré nie je potrebná žiadna analýza pravdivosti, stekajú po detských lícach. Celá spoločenská miestnosť plná rozžiarených tvári skanduje vaše meno, ruky máte plné milej korešpondencie a medzi prstami zvierate fixku, ktorá popísala vaším podpisom nespočetné množstvo rúk. So skvelým tímom sa usmievate s vedomím, že ste odviedli dobrú prácu a vracia sa vám asi najúžasnejšia spätná väzba, aká sa vám môže dostať.
Vylietaní, vybehaní, vysmiati, obliati, vytancovaní, niečo nové naučení... ale predsa by ste ostali ešte týždeň. Deti spoza okien odchádzajúceho autobusu mávajú ako o život, smútok dolieha aj na vás, únava a boľavé hrdlo vám dvíhajú výhražný prst...ale keď to miluješ, nie je čo riešiť. Pondelok hurá zas!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár