Mám pocit, akoby si moje sebavedomie kúpilo lístok na jednu monstróznu horskú dráhu a akosi z nej nie a nie vystúpiť. Poistenie vlastného sebavedomia vám zatiaľ nezaručí ani sám Ewan McGregor, preto ho nechcem z toho pseudovlaku násilne vystrčiť (nie Gregora) a dúfať, že sa vráti v lepšom stave, keď dopadne na tvrdú zem reality.
Žiaľ, brzdiaca páka je pokazená, takže sofistikovaná možnosť B na štýl hladkého pristátia sa tiež nenaskytuje. A tak si sebavedomie permanentne veselo jazdí hore dolu po železných pahorkatinách.
A poviem vám, je to dosť nanič.
Výhľad na okolie vášho sveta máte po celý čas vašej jazdy nádherný, no...citová skákajúca hypertenzia vám začne liezť po určitom čase naozaj na nervy.
Vagón stúpa, váš malý vesmír stúpa k výšinám paralelne s oskarom a každý jeden slnečný lúč vás nabíja väčšou energiou, väčšou silou a mocou, ktorou dokážete ovládnuť seba samého. A keď máte pocit, že ste už takmer dosiahli bod najvyššej vtáčej perspektívy, že vy ste ten, kto pozerá na rozostavenú šachovnicu zhora a môže pohnúť svojou vlastnou figúrkou, nastane zlom. Načiahnete ruku, no nastane okamih, za ktorý sa nepohne nič okrem vás a zaváhate. Jedna sekunda, no milión otázok, myšlienok a hypotéz atakuje vašu istotu. Jeden okamih. A zrazu ani neviete ako, no už sa rútite závratnou rýchlosťou skoro kolmo nadol, sebavedomie vás opúšťa a z výšin padnete na dno, ktoré vás privíta vrúcnym pocitom ľadovej menejcennosti.
Celé je to svojím spôsobom trochu schizofrenické, ale dva striedajúce sa extrémy nie sú bohviečo.
Možno je to spôsobené odstránením niektorých mantinelov z ľudskej spoločnosti, čo určite hodnotím ako pozitívny krok, ale...mám s tým asi trochu problém.
Na dráhe okrem jednotnej konečnej zastávky pribudlo veľa nových, na ktorých môžete počas jazdy vystúpiť a vydať sa na čarokrásnu cestu. Lenže keď sa vám tých ciest pomaly ponúka ako maku a času je ako šafranu a ešte menej (s dobrým diárom možno posledná premisa neplatí v takom rozsahu) tak je to trochu problém, lebo vydať po všetkých sa jednoducho nemôžete. Plus po tých cestách sa vďaka odstráneným mantinelom vydajú aj ľudia, ktorí by sa inak na danú púť nikdy nevybrali, lebo sa hľadajú takisto ako vy. Vy môžete byť lepší, lenže ak počet ľudí na vašej ceste stúpa, môžete zaváhať, či sú vaše kvality naozaj také, aké sú. Možno sú, pre niekoho je to práve výzva, pre niekoho demotivačný fakt. Ale je to tak.
A vy sa pomaly strácate v tom, v čom ste naozaj dobrí a kde by ste mohli naozaj stlačiť gombík STOP. Šťastlivcom,ktorí ho už stlačili, úprimne gratulujem.
Ak ste nastúpili na horskú dráhu aj vy, len sedíte v nejakom inom vagóne, tak vám želám, aby ste zistili, na ktorej zastávke chcete vystúpiť, vzali sebavedomie do veľkého batoha, rozum do hrsti a vystúpili. Ja vystúpim tiež. Len si musím so sebavedomím ešte niečo vydiskutovať, podať mu prírodne medikamenty na schizofréniu, vysvetliť mu, že keď je dole, neznamená to, že každý na svete je vo všetkom lepší, a keď je hore, dokáže zmeniť svet lusknutím prstov. Dokáže to, ale ešte s ním musím trochu pomeditovať, aby sa veci uviedli na správnu mieru a aby sme sa skamarátili o trochu viac.
Dúfam, že máte so svojím sebavedomím čo najzdravší vzťah a želám vám príjemnú krátku jazdu!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár