Žiaľ, čo raz bolo zasiate sa nedá vykoreniť, akokoľvek sa človek snaží vypíliť aj posledný korienok. Pôda si v sebe zárodok pevne uchová, ktorý napriek silnému zanedbávaniu predsa len rastie.
Permanentne ho potláčate, konvencie a svedomie kážu píliť a tlačiť všetko späť do zeme...no nedá sa. Minimálne nie večne. Nemusím strom pustiť na povrch...no pod zemou sa bude stále rozvetvovať a na chodníku sa objaví čoraz viac a viac vydutých polkruhov, ktoré nakoniec chodník narušia a jeho nečujné praskanie bude mať obrovský, síce uchom nezachytiteľný, no za to viditeľný následok. Chôdza po chodníku už nikdy nebude ako predtým.
Problém vykultivovaný rokmi sa nedá len tak vykoreniť a živé duše väčšinou predstavujú dve možnosti. Buď to betonárov, ktorý vám pomôžu váš naklíčený problém ešte potlačiť a zaliať novou vrstvou, ale väčšinou sa s problémom daných rozmerov ani nepriznáte, lebo sa obávate betónových pohľadov kypiacich nepochopením...alebo sa vám pokúsia pomôcť problém vykoreniť, no v konečnom dôsledku prídete na to, že len vy viete, kde všade výhonky vyklíčili a kde všade ich treba odstrániť. Tak čo teraz?
Z chorých koreňov vyrastá strom v plnom kvete. Okoloidúci obdivujú krásne ružové kvety, voňajúce vábnou priateľskou vôňou, do ktorej sa zamiluje aj to najneoblomnejšie srdce. Milujú krásne silné konáre, ktoré čoskoro zarodia lahodné plody najkrajšieho odlesku, ktoré prinesú aspoň chvíľkovú radosť mnohým nešťastným dušiam, ktoré sa načiahnu, aby si odtrhli čo i len jediný krásny plod. Odchádzajú šťastní. Oči jemne opité krásou, nos opantaný viacfarebným kvetnatým tónom a chuť dotvárajúca pocit dokonalosti spolu tvoria obraz, ktorý je pre niekoho jediným svetlým bodom vo večnom labyrinte daždivých dní. No čoskoro narazia na nepravidelnosť povrchu chodníka. Nič to, pár tých vydutých nedokonalostí sa ľahko prekročí.
A strom si rastie. A váha. Či je správne vykoreniť všetko za cenu toho, že svoje plody, ktorými obšťastňuje ľudí menej šťastných, už obšťastňovať nebude. A ako by ľudia, pochutnávajúci si na šťavnatých nestriekaných jablkách reagovali? Akceptovali by, že strom má za sebou istú cestu, ktorou si prešiel, preto niektoré jeho korene už nezaváňajú nezištnou čistotou? Alebo je to nebodaj normálne? Alebo...aké to vlastne je? Korene pevne skryté pod oceľovo sivým chodníkom sa nikdy neukazujú a nikdy svetlo sveta neuzreli. Sám strom ich síce cíti, každý jeden najmenší závit najtenšieho podzemného chápadla, no...nikdy ich prakticky nevidel. Aké teda vlastne sú? Sú naozaj také zlé? A sú vôbec zlé? Sú isté veci prejavom prirodzenosti, alebo sú metastázy jeho koreňov jednoducho neskrotné? A má nechať konce koreňov vyjsť na povrch za cenu toho, že stratí stabilitu a celý sa zrúti, alebo má naďalej pevne stáť napriek nekonzistentnému stavu vlastného ja?
Napriek presnému menu, určenia druhu či priradeniu latinského názvu sa predsa cíti stratene v tom, čo sa deje a čo by sa s ním diať malo. Zastal na bode, z ktorého nevie kam. Jablká sa rodia, košíky ľudí malých i veľkých sa plnia...no chodník sa stále stáva čoraz hrboľatejším a hrboľatejším. A strom nevie, ako rozpínaniu zamedziť...alebo či by sa jeho zamedzením sám neodsúdil na záhubu.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 7.júla 2015 16:42
si na vrchole topky legalne, ci si sa naklikala?
2
ak sa ma pýtaš na nejaké omamné opojenie, tak týmto veciam neholdujem vôbec, krv mala čistý stav.
Napíš svoj komentár