A je to veru tak. Osemdesiaty piaty ročník Intergalaktického trhu bol opäť mimoriadne úspešný. Stánky dýchajúce rozmanitosťou sa len tak prehýbali pod najrozličnejším tovarom a obchodníci celého spektra farieb krvi, typov pleti či formy tela ponúkali svoje výrobky od výmyslu sveta. A rozhovor s niekým, s kým sa nedohodnete ani rukami-nohami, keďže žiadnymi končatinami vrátane hlavy nedisponuje, naozaj preskúša vaše pravé komunikačné schopnosti. Prípadne vás zastaví ktosi, komu v žilách koluje chlorofyl a vynadá vám, že mu už tretíkrát tienite a tým pádom bránite jeho fotosyntéze. Plus, keďže na jeho planéte neplatí celoplanetárne poistenie, nech vás ani nenapadne skúšať to ešte raz. Áno, návšteva tohto miesta je fakt zážitok, budeme sa ale sústrediť na nášho malého pozemského zástupcu.
Každý rok navštívi toto miesto zopár pozemšťanov. Väčšinou ale plnia výhradne funkciu kupujúcich, keďže tovar z domácej planéty by možno mal trochu problém s distribúciou a pozemské prepravné služby ešte majú svoje muchy. Tohto ročníka sa zúčastnil iba jeden obyvateľ Zeme. Ostatní v spleti každodenných informačných cyklónov prehliadli dátum tejto udalosti alebo si jednoducho našli čas na niečo iné.
Drobná bytosť blúdila medzi živými stánkami, všade sa rozliehal krik mladých i vekovitých a lákavé ponuky lietali jedna cez druhú. Náš malý pozemšťan sa zastavil pri malom stánku, ktorý stál hneď vedľa vychýreného Barbar baru, aby si trochu oddýchol od vysokej miery decibelov, ktorej sa tu jednoducho nedalo uniknúť.
Orientálna vôňa v spojení s gýčovým tovarom, ktorým bol celý stánok zahádzaný doslova až po strop, tvorili klasický stánkový model, no na rozdiel od ostatných sedel za pultom celkom nehlučný predajca. Vchádzajúci pozemšťan sa pozdravil vo svojom jazyku. Odpoveď neprichádzala. Vydal sa teda rovno za nosom a o chvíľu jeho pozornosť upútala malá polička plná povedomých predmetov. Nevedel ich presne pomenovať a pravdepodobne ich nikdy v živote ani nevidel, ale aj tak mu boli čímsi známe. Ak ste už niekedy v živote videli presýpacie hodiny, nemusím vám ich zvlášť opisovať. Každá vecička sa ale vyznačovala ciferníkom s ručičkami v hornej časti a ku každej bolo pripojené malé plátenné vrecko. Pozemšťan sa už-už chystal siahnuť na predmet, keď v tom momente ho ovalil chladný hlas. „Zákaz dotýkania sa dehydrovanými rukami! Viete vôbec, čo to je?“ Nakoľko pozemšťan veľmi nevedel a bol ochromený skôr multilingvistickými schopnosťami obchodníka ako danou otázkou, nepovedal nič. „Táto malá šepleta je čas.“ povedal významne šmelinár. „Na vašej planéte je v poslednom čase priam nedostatkovým tovarom, ale rozhodli sme sa ho viac nedodávať. Vaše štatistiky nám stále ukazujú jeho deficit, naše ale permanentne tvrdia presný opak. Lokálny obchodný zástupca sa teda vybral na vašu utešenú planétu zistiť, čo sa deje. Vrátil sa s poznatkom, že problém údajne nie je v čase, ale v jeho užívateľoch.“ Obchodník sa na okamih zamračil a polohlasne zamrmlal: „Typickí nadšení abonenti, nikdy si neprečítajú návod. A predpokladám, že ty si ho s tými dvoma mikroskopickými očami nečítal tiež. Pozri teraz sem.“ Hlas sa mu pri poslednej vete vrátil do normálnej tóniny a do pravej ruky vzal staré pozlátené presýpacie hodiny s lesklým červeným pieskom. „Zabudni teraz na všetky fyzikálne zákony, ktoré platia na tvojej planéte a predstav si svoj typický deň. Keď ťa nejaká činnosť baví, máš pocit, akoby čas ubiehal rýchlejšie. Hrdlo sklených stien sa viac stiahne, piesok však napriek tomu padá rýchlejšie. Ak ťa niečo nebaví, je to však pre teba prospešné, máš pocit, že čas beží pomalšie. Vtedy sa hrdlo síce rozšíri, piesok ale padá pomalšie. No ak máš na dennom rováši milión vecí, ktorým panuje dezorganizácia a ty ani sám poriadne nevieš, ako sa pritom cítiš, sleduj – hrdlo sa rozšíri ešte viac ako v druhom prípade a piesok padá rýchlejšie ako v prvom. Minúť sa však nemôže. V takomto prípade nastane skrat, lebo hodiny nie sú schopné sa prispôsobiť užívateľovi. Pre bytosť vašej dimenzie je to však veľmi vyčerpávajúce a na konci dňa ju prepadá pocit, že vlastne nemá čas a chyba bude určite v čase. Preto nám schránka v poslednom čase praská s objednávkami vo švíkoch, my sme sa však rozhodli, že tieto veci si musia vyriešiť sami. Vždy, keď hodiny otočia, majú k dispozícií nový deň s takou istou dávkou času a je len na nich, akým spôsobom budú tieto zrnká padať. Isté pravidlá jednotlivých planét musíme rešpektovať aj my, preto som tieto malé vrecká rezervným časom začal z hodín strhávať. Ale ak chceš, tebe jedno predám.“
Pozemšťan zaváhal. Predĺžiť si deň o pár hodín by vôbec nebolo zlé. Bolo by to však v poriadku s časopriestorom? Naučiť sa pracovať s vlastným časom by bola predsa len výzva.
Obchodník videl jeho váhanie a potmehúdsky sa uškrnul. Víťazoslávne otvoril vrecko a vysypal si jeho obsah do drsnej šupinatej ruky. „Ponúkni sa. Mentolové. Hádam si si len nemyslel, že čas sa naozaj predlžuje takto. Alebo nebodaj áno?“
Pozemšťan sa zľahka začervenal, vzal si mentolku a poďakoval. Vybehol zo stánku a vo vrecku zvieral malý predmet. Talizman hodín si vzal so sebou ako niečo, čo mu má hodnotu času pripomínať, nie ukazovať. V hlave sa mu však ešte usídlila jedna otázka- bolo naozaj potrebné, aby si toto všetko uvedomil až v inej galaxii?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár